čo život dal a vzal

Pred pár dňami jedna osamelá púpavka rozkvitla pri skalke. Nechala som ju tam.
Nepovažujem ju za burinu a milujem čas púpav. Prichádza s ním teplo jari.
V jedno ráno sa celý sad rozžiari záplavou žltých kvetov, v ktorých sa odráža slnko a začne ruch jarného sveta.
Táto moja prvá púpava, ktorú zobudili prvé teplé dni, mi pripomína nás ľudí.
Dokážeme rozkvitnúť pri dotyku tepla citov a lásky. Dokážeme sa tešiť aj z mála. Nepotrebujeme okázalé gestá a prepych, stačí skromný kúsok miesta na svete, aby sme dokázali dýchať, žiť a rásť.
Potrebujeme lásku k životu, ako púpava slnečné lúče.
Keď sa láska vytráca, uzatvárame sa do seba presne tak, ako tá moja púpavka, počas nedávnych chladných dní. Skrývala sa schúlená, pred chladným a studeným vetrom.
A dnes poobede, keď znova vyšlo slnko a pošteklilo vzduch teplom, opäť rozvila svoj kvietok a nechala sa ním rozmaznávať. O pár dní odkvitne a ostane len po nej biela hlávka drobného páperia, ktoré sa v jarnom vetre rozplynie do neznáma.
Aj náš ľudský čas tu na zemi je taký. Prežívame životné obdobia, keď kvitneme radosťou, šťastím a láskou, ale aj obdobia ťažkých skúšok a smútkov. Možno by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo nám život prináša. Prijať ho taký, aký je a žiť. Rozdávať teplo lásky a radosti, kým máme čas a kým sa aj my samotní nerozplynieme ako páperie z púpav a neostanú po nás len spomienky…