čo život dal a vzal

Často som sa stretávam s posmešnou kritikou minulého režimu, ktorý budoval svetlé zajtrajšky, bol zaostalý, skostnatelý, neslobodný a nedemokratický a všetko, čo sa za 40 rokov urobilo, bolo len zlé a nanič. A vraj to bola príčina, prečo sa ho ľudia rozhodli vymeniť za niečo vyspelejšie, slobodné, demokratické.
Napriek všetkým tým nedostatkom, ktorými sa kritici socializmu oháňajú, sa z agrárnej, zaostalej a vojnou zničenej krajiny, stal moderný štát, kde sa budovali fabriky, cesty, elektrifikovali sa aj tie najodľahlejšie dediny a samoty, zakladali družstvá, stavali sa nové domy, byty, školy, škôlky, nemocnice, polikliniky, kultúrne domy, kúpele. A rodili sa deti.
Včera som vo večerných správach len tak letmo zachytila informácie o tom, že sa rodí málo deti, demografické výskumy dokazujú, že Slováci pomaly začínajú vymierať a preto je potrebné zvýšiť pôrodnosť a pomôcť mladým rodinám. Počula som názory a vyjadrenia o tom, že by bolo dobré zvýšiť rodičovský príspevok aj o 100 eur. Fajn, ale čo potom? Výška rodičovského príspevku určite pôrodnosť nezvýši. Osobne mi také vyjadrenia pripadajú, ako keby lekár ťažko chorému pacientovi, ktorý by mal po správnej liečbe veľkú šancu prežiť a byť zdravý, odporučil kus leukoplastu, alebo predpísal preháňadlo.
Vyjadrovali sa aj zástupcovia bánk, aké majú mladí možnosti pri splácaní hypoték.
Žiaľ, čo už nezaznelo, je napríklad aj to, že mladí ľudia si berú obrovské hypotéky na 30-40 ročné byty, ktoré vybudovali nenávidení komunisti počas socializmu, lenže vtedy boli poväčšine nájomnými bytmi a za smiešne nájomné a pre všetkých.
Nenávidený socializmus dával mladým rodinám istoty. Prácu po skončení školy a vojenčiny, bývanie, ľudia dostávali podnikové byty, alebo si mohli postaviť vlastné bývanie, úvery neboli drahé a dali sa normálne splácať. Dostávali mladomanželské pôžičky, kde sa po narodení deti, odpočítavali nezanedbateľné sumy. Mali k dispozícii, detské jasle, škôlky v mieste bydliska, veľké podniky mali tieto zariadenia vlastné a mali možnosť viac sa venovať vlastným deťom, pretože nemuseli pracovať od nevidím do nevidím.
V podstate mali budúcnosť.
Tento režim, nie je schopný zabezpečiť mladým rodinám nič z toho, aj preto, lebo mnoho financií potrebuje na vlastné zachovanie.
Novodobým politikom už nejde o budúcnosť národa a väčšina z nich sa správa po nás potopa. Dôchodková reforma sa nastavuje tak, aby sa väčšina budúcich dôchodcov nedožila zaslúženého odpočinku.
Vyspelosť spoločnosti sa meria aj tým, ako sa vie postarať o starých, slabých a chorých. Ale aj tým, koľko detí sa v nej rodí a aké majú podmienky na život a či vôbec majú nejakú budúcnosť.
Spoločnosť, kde sa deti nerodia, nedokáže sa postarať o tých, ktorí sa podieľali na jej budovaní, nevie zabezpečiť základné životné podmienky pre všetkých, je chorá a úpadková.
Prázdne reči politikov, ktorí z tohto štátu urobili kolóniu a vyhnali mnoho ľudí z krajiny, túto republiku nezachránia a ani nezvýšia pôrodnosť, či zlepšenie životných podmienok mladých ľudí.
Správa o tom, že Slovensko musí prijímať veľa pracovníkov zo zahraničia, ukázala len to, že nikomu z novodobých politikov nezáleží na jeho vlastnom národe a štáte. Pretože ak by to tak bolo, ponúkli by túto prácu tým, ktorí odišli pracovať do zahraničia a dobre by im ju zaplatili. A ukázala aj to, že Slovensko je skutočne kolónia s montážnymi halami, ktoré boli postavené len vďaka štedrým „dotáciám“ štátu a ponuke lacnej pracovnej sily.
Pred necelými tridsiatimi rokmi ľudia čakali od sľubovanej slobody a demokracie ešte svetlejšie zajtrajšky, aké mali za socializmu. Namiesto toho nastalo kruté vytriezvenie a každodenný boj o život v džungli bezprávia, vykorisťovania a konzumu, bez budúcnosti.
A politici len sľubujú a sľubujú…