čo život dal a vzal

Viera je jednou z najintímnejších záležitostí každého z nás.
Aj tí ľudia, ktorí tvrdia, že sú ateisti v niečo veria.
Viera, to nie sú len prejavy náboženského presvedčenia, ale aj viera, pre niekoho možno v „obyčajné“ ľudské hodnoty.
Mnohí z nás veria v dobro, spravodlivosť, čestnosť, v lásku, v život sám.
Mnoho ľudí stráca svoju Vieru práve vtedy, keď strácajú dôveru v to, v čo veria.
Ľudia, ktorý veria v Boha, alebo bohov strácajú dôveru keď vidia, že práve tí, ktorí by mali byť šíriteľmi duchovného posolstva a morálnych hodnôt, na ktorých sú jednotlivé náboženstvá postavené, nežijú a nekonajú tak, ako hlásajú. Od veriacich vyžadujú poslušnosť, pokoru, oddanosť a sami sa správajú sebecky, nafúkane a tak, aby mali čo najväčší prospech zo svojho postavenia.
Vieru v dobro, spravodlivosť a čestnosť strácame práve vtedy, keď vidíme koľko neprávosti a zla je okolo nás a ostatní sa správajú a tvária, že je to tak v poriadku a nekoná sa žiadna náprava neprávosti a podlostí.
Vieru v lásku strácame vtedy, keď vidíme okolo seba sebectvo, faloš, závisť, či nenávisť.
Vieru v život a v seba samého strácame, keď prichádzame o ľudí, ktorých milujeme, keď sa cítime osamelí, ubití život a jeho trápeniami, chorobami. Keď máme pocit krivdy, alebo slabosti, bezmocnosti.
Strata Viery je veľmi bolestivou životnou skúsenosťou, ktorá sa ťažko napráva a často sa stáva, že sa Viera stráca úplne a nenávratne.
Ale život je plný prekvapení a aj zázrakov a sú chvíle, keď pocítime prítomnosť Boha v tých najobyčajnejších každodenných drobnostiach.
Stretneme ľudí, ktorí nám dokážu stratenú Vieru vrátiť. Vtedy dostávame obrovský dar nevyčísliteľnej hodnoty.
Stretneme ľudí, ktorí nám vrátia úsmev, vieru v život, lásku, priateľstvo, dobro…
Dokážu nám vrátiť stratenú dôveru v seba samého a v ľudskosť.
Prajem všetkým, aby nestrácali Vieru v to, čo ich robí lepšími ľuďmi.
A ak sa budú cítiť neisto a bezradne prajem im, aby do ich životov prišli ľudia, ktorí im nezištne podajú ruku a pomôžu nájsť to, čo stratili…