čo život dal a vzal

Veľmi som túžila po lepšom svete. Po zmene k lepšiemu a spravodlivejšiemu zriadeniu.
Túžila som po tom, aby môjho starého otca už nikdy nezobrali na výsluch a nevyhodili pred domom dobitého…
Veľmi skoro som pochopila, že sú ľudia a „ľudia“, komunisti a „komunisti“, kresťania a „kresťania“…
Vždy majú rovnaké meno ako tí druhí, ale nikdy nesprávajú sa podľa toho, za koho sa vydávajú…
Pretože sú to tí, ktorí boli, sú a aj budú kolaborovať pre svoj osobný prospech s každým systémom a zriadením, ktoré boli a budú v dejinách ľudstva.
Systémy a zriadenia sa menia, ľudia a ich povahové črty nie…
Po novembri som zistila ako funguje dav a ako sa dá zneužiť jeho sila.
Pamätám si, ako sa ľudia v robote vysmievali z radových komunistov. Začali im robiť naschvály a tak trochu šikanovať. To, že to boli dobrí chlapi, ktorí vždy každému nezištne dokázali pomôcť, ich zrazu nezaujímalo a hlavne tých, ktorým pomohli.
Pamätám si, ako sme mali vysloviť dôveru hlavnému vedúcemu, ktorý bol stranícky funkcionár a na svojom mieste bol len vďaka tomu a otcovým konexiám. Robote veľmi nerozumel, ale mal ľudí, ktorí ju robili v podstate za neho.
Zrazu prišiel niekto z podniku a začal spievať na neho ódy, akou je osobnosťou a aký je nenahraditeľný pre podnik. A zrazu tí, ktorým už dlho ležal v žalúdku, začali pritakávať a súhlasiť s rečníkom a vyzývali ostatných, aby mu vyjadrili plnú podporu a dôveru. Pozorovala som kolegov, ako aj oni pomaly začali dvíhať ruky, aj keď najskôr hovorili, že sa ho treba čím skôr zbaviť, lebo donášal kde sa dalo. Nechápala som… Dvihla som aj ja ruku… Pridala som sa k davu a k stádu…
Z komunistu sa stal demokrat a my sme začali pociťovať jeho demokratické prejavy moci. Postupne odchádzali kolegovia, ktorí dvíhali ruky o niečo neskôr ako ostatní.
Mne osobne dva krát veľmi znepríjemnil život. Nemohla som si doplniť vzdelanie, pretože vtedy stále platilo, že sme museli mať súhlas podniku a nedostala som byt, na ktorý som mala nárok. Z jednoduchého dôvodu, dvihla som neskoro ruku a nepodľahla som jeho sexuálnym návrhom.
Aj ja som odišla. Vydala som sa a uprednostnila som rodinu pred školou a kariérou. Robím niečo úplne iné, ale stále túžim po lepšom svete.
Kvôli mojim deťom a vlastnej zodpovednosti za to, že aj som dovolila, aby sa diali takéto neprávosti.
Nebudem mlčať a dvíhať ruku – voliť menšie zlo, len preto, že ma ostatní o tom presviedčajú, že je to správne.
Nebudem mlčať, keď vidím, koľko zla priniesol novembrový, zamatový prevrat do našej spoločnosti.
Z ľudí, ktorí mali istoty sa stali rukojemníci tých, ktorých si sami „slobodne“ zvolili.
Nebudem mlčať, keď dennodenne vidím, že v skutočnosti zvíťazila Lož nad Pravdou, Nenávisť nad Láskou, Totalita moci a mamonu nad Slobodou.
Hovorí sa, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou.
Aj to je veľké klamstvo, ktorému ľudia veria.
Lož, Nenávisť a Totalita sa môžu obliecť aj do tých najkrajších pomyselných zlatých rúch, ale vždy ostanú tým, čím sú -Špinou.
Pravdu, Lásku a Slobodu nikdy úplne nepremôžu, aj keď sa nás o tom snažia presvedčiť.
Tie sú v našich srdciach, dušiach, mysliach…