čo život dal a vzal

Popíjala som poobedňajšiu kávu na lavici vonku a vyhrievala sa som sa v teplých lúčoch slnka. Na trávniku zmizli posledné stopy rosy z hustej hmly. Vzduchom lenivo plávali strieborné vlasy babieho leta. Naše šteňa ich zbadalo a začalo chytať. Vyskakovalo, až sa nemotorne prekopŕclo. Jedno tenké vlákno pavučinky letiacej vzduchom sa mu zachytilo na ňufáčiku, šteňa pojašene behalo po dvore a pavučinka mu viala okolo hlavy. Na smutnej vŕbe mal kŕdeľ vrabcov žúrku a nevyrušilo ich ani auto, ktoré prešlo okolo. Pár osamelých včiel hľadalo potravu na kvetoch ktoré ešte kvitli.
V takýchto chvíľach, ako keby chcelo leto samotné, na chvíľku spomaliť čas a ešte pár okamihov vzdorovať nastávajúcej jeseni a predĺžiť čas svojej vlády. Ale jeho sila pomaly slabne a doznieva čas vône ruží, levandule a šalvie. Doznieva čas sladkej chuti malín, broskýň, melónov.
Namiesto neho pomaly prichádzajú vône a chute jesene.
V teplom počasí začalo dozrievať hrozno a vždy keď okolo neho prejdem , neodolám a odtrhnem si strapec. Na strapčekoch skorého bieleho, ktoré ostali na viniči maškrtili motýle, dokonca objavili aj pár zabudnutých sliviek durandzií sladučkých ako med, ktoré ostali na strome. Už dávno som nevidela také množstvo motýľov.
Koniec leta vždy prináša kúsok smútku a nostalgie, za tým, čo sa končí. Za bezstarostnosťou a dňami voľna, za kúpaním sa a opaľovaním sa, za teplými letnými večermi a východom mesiaca v splne, za padajúcimi Perzeidami, za teplým letným dažďom a ranným chodením naboso po rose, za smiechom a krikom detí, keď sa hrajú, alebo vozia na bicykloch, za rozkvitnutou záhradou a prácou v nej.
Ale po jeseni a zime príde znova jar a po nej leto a my sa znova budeme bezstarostne vyhrievať v teplých lúčoch slnka, leňošiť, opaľovať sa a pochutnávať si na zmrzline, melónoch, alebo na vychladenom pivku.
A znova budeme smútiť za odchádzajúcim letom, keď sa budeme vyhrievať v teple babieho leta.