čo život dal a vzal

Naše prvé šteniatko bola malá medovo-zlatá guľôčka v tmavým ňufáčikom a šibalskými kukadlami. Teda malá… Vždy sme mali vysnívané plemeno psíka, po ktorom sme veľmi túžili. Možno si ešte niektorí pamätáte reláciu českej televízie „Receptář“ a tam ma zaujala jedna pani, ktorá mala upletený sveter zo srsti vlastných psíkov, tie psíky boli nádherné. Zohnali sme si múdru knihu, kde sme si o tomto nádhernom plemene prečítali úplne všetko. Chýbal nám už len ten psík…
A raz manžel prišiel a povedal, že zohnal šteniatko. Nastal deň „DÉ“ a my sme sa vybrali celá rodina po nášho „drobčeka“. Zobrala som takú trošku väčšiu krabicu od topánok, ale môj chlap sa začal smiať a zobral rovno takú tú veľkú,v ktorej sa prepravujú banány, pretože náš „drobček“ bol veľký ako dospelý malý psík.
Deti si vybrali svojho maznáčika a my sme mali vlastnú psiu slečnu.
Bolo zvláštne a zároveň krásne pozerať ako si deti vytvárali ku nej vzťah a ona k nám všetkým, zrazu sme boli jej rodina -svorka.
Niekedy, keď pozerám z okna kuchyne, vidím malý kopec oproti nášmu domu, kde sa deti v zime chodili sánkovať aj s Ňou.
Vždy, keď ťahali sánky hore kopcom, si na tie sane sadla a oni mali čo robiť, aby ju vyteperili až hore. Potom zo sánok zoskočila, pustila nasadnúť decká a uháňala okolo nich dole kopcom.
Bola rodená gazdiná.
Mala prehľad o všetkých zvieratách na hospodárskom dvorčeku. Kačka, ktorá vyviedla kačíčatká bezmocne dupkala a zlostila sa, ale Ona všetky poriadne oňuchala a poolizovala, neublížila ani jednému zvieraciemu drobčekovi, na všetkých dávala pozor. Kamarátila sa s kocúrom, napchávali sa spolu z jednej misky. Keď dcéra priniesla maličké mačiatko, hneď si ho adoptovala a Miňka spávala schúlená pri nej v maličkom klbôčku tak, že ju ani nebolo vidno.
Naša Havinka mala aj jednu veľkú neresť, zbožňovala zeleninu, takže jej návšteva záhrady bola občas katastrofou. Najviac zo všetkého mala rada uhorky a paradajky.
Raz som nechala na lavici plnú misu olúpaných a nakrájaných paradajok do leča a kým som prišla z kuchyne misa bola prázdna, takisto aj hrášok, dokázala zbaštiť plnú misku len tak, ako keby sa nechumelilo…
Sedávala pri mne na lavici a popíjali sme spolu kávu, alebo bylinkový čaj, stačilo, že som sa nepozerala a už mala jazyk v mojom hrnčeku s čajom a vypliešťala na mňa tie svoje nevinné psie očiská.
Deti vyrástli a naša Havinka prišla do veku, keď ju trápili mnohé choroby. Najviac jej však ublížilo, keď jej jeden nepodarený opitý výrastok rozbil len tak z pasie hlavu fľašou od vína…
Rozhodnutie nechať ju uspať, aby sa zbytočne netrápila a netrpela, bolo jedno z najťažších v mojom živote…
Aj také musí občas človek prijať.
Zvieratá sa k človeku správajú lepšie ako samotný človek k inému človeku.. Svoju lásku nám dávajú bez nároku na odmenu. Mali by sme si z nich brať príklad…