čo život dal a vzal

Hudba je dôležitou súčasťou môjho života. Je mojím vzduchom, ktorý mi dovolí nadýchnuť sa aj vtedy, keď je to veľmi ťažké. Je mojou veľkou láskou a je rovnako vzácna a krásna ako láska sama.
Premýšľala som nad tým, kedy som začala hudbu vnímať a cítiť jej krásu.
Počúvam mnoho rôznych štýlov, podľa nálady. Ale najviac je môjmu srdcu blízka hudba, ktorej niektorí hovoria vážna, aj keď sa mi nezdá stále veľmi vážna, alebo klasická hudba…
Nádheru klasickej hudby som začala preciťovať vďaka starému otcovi, ktorý veľmi rád počúval priame prenosy z koncertov v rádiu.
V letnej kuchyni, kde trávieval veľmi veľa času po smrti starej mamy bolo obrovské drevené rádio s takým tým magickým okom, ktoré svietilo nazeleno a bolo pre mňa ako malé dieťa niečim fascinujúcim.
Sedávala som na veľkom diváne, kde boli vakúše s vyšitými ružami a ktoré boli spomienkou na starú mamu.
Veľmi rada si spomínam, ako ma starý apenko učil tancovať valčík na Straussove melódie.
A raz som počula jeden krásny koncert. „Aranjuez“ od skladateľa Joaquína Rodriga. Vtedy som netušila, kto tú nádhernú skladbu napísal a nepamätám si, kto to hral, ale vnímala som len hudbu.
Vnímala som tú obrovskú radosť a šťastie na začiatku a potom prišlo Adagio…
Stalo sa vám niekedy, že hudba dokázala vystihnúť vašu podstatu, pocity, vašu dušu, vaše ja?
Keď som počula prvý krát tie tóny, plakala som…
Je v nej ukryté úplne všetko. Teraz po rokoch viem, že je v nej ukrytý môj život, moje vnímanie sveta, moje túžby…
Hudbou sa dá vyjadriť všetko… Láska, šťastie, radosť, vášeň, ale aj bolesť či smútok…
Niekedy sa mi zdá, že je jednoduchšie vyjadriť ňou všetky pocity.
Hudba je jeden zo zázrakov života…
Tu je spomínaný celý koncert v nádhernom prevedení…
A tu spomínané samotné adagio…