čo život dal a vzal

Málokedy počúvam rozhlas v nedeľu večer, ale minulú nedeľu som úplnou náhodou počúvala reláciu na sro „Bez obalu“, kde hosťom moderátora Dobšinského, bola šéfka asociácie DSS na Slovensku Milada Dobrotková.
Spolu s moderátorom hovorili o ťažkej situácii starých ľudí – dôchodcov na Slovensku.
Je smutné, že veľká časť týchto ľudí živorí na okraji spoločnosti.
O tom, aké je náročné starať sa o starého človeka, ktorý často krát trpí vážnymi chorobami, alebo stareckou demenciou tu už bolo napísané viac článkov.
Staroba čaká skoro všetkých nás. Roky ubiehajú, pribúdajú vrásky, sivé vlasy a choroby a ubúdajú sily. Príde čas, keď sa na vás ráno zo zrkadla pozerá úplne iný človek ako ten spred 40 rokov. Deti sú už dospelé, majú vlastné starosti a zrazu človek začína mať pocit samoty a nepotrebnosti. Je vďačný za každý prejav spoločnosti a ľudskosti.
Písať o starobe je pre mňa ťažké, lebo ešte nemám ten správny vek, ale z vlastnej skúsenosti viem, aký je život starých ľudí v DSS. Mnoho starkých sa rozhodne pre takýto spôsob dožitia svojho života. Mnohé deti nemajú inú možnosť, ak sa chcú uživiť, len takto „odložiť“ svojho starkého, ktorý je úplne nevládny a nedokázali by mu poskytnúť 24-hodinovú starostlivosť.
Skoro ráno je budíček ako na vojne, opatrovateliek je málo a musia stihnúť rannú hygienu okolo všetkých tých, ktorí ju sami nezvládnu.
Neustály kolotoč. Prebaľovanie, umývanie, kŕmenie, kúpanie, ošetrovanie dekubitov, polohovanie…
Mnohí, aj keď sú pri plnom vedomí, sú celé dni pripútaní na lôžko a jediný kontakt s okolitým svetom je výhľad z okna. Smútok, beznádej a prázdnotu v očiach týchto ľudí občas vystrieda smutný úsmev a veľká vďačnosť za chvíľky pozornosti, pár milých slov, pohladenie…
V relácii zaznela otázka: Aký je rozdiel medzi dôchodcom na konci minulé režimu a dôchodcom dnes? Pani Dobrotková povedala, že obrovský. Pretože ten dôchodca v 89-tom vedel, že spoločnosť a štát sa o neho postará, zatiaľ čo dnešný dôchodca nevie čo ho čaká.
Tak sa pýtam všetkých tých kritikov a odporov minulého režimu, ktorí tak vehementne obhajujú tento režim, ako je možné, že „za komunistov“ sa štát a spoločnosť dokázali postarať o tých, ktorý na ten štát a spoločnosť poctivo pracovali celý život a vytvárali hodnoty?
Ako je vôbec možné, že v tomto úžasnom zriadení nazvanom „demokracia“ sú práve títo ľudia odsúvaní na okraj spoločnosti?
Ako je možné, že táto spoločnosť a štát dovolili, aby títo ľudia živorili na pokraji chudoby?
Ako je možné, že táto spoločnosť a štát dovolili, aby sa na starých, bezbranných ľuďoch priživovali hyeny a paraziti ako sú tzv. „šmejdi“ a nebankovky?
Ako je možné, že tento štát a spoločnosť vyháňajú tisíce žien opatrovať starých ľudí do zahraničia a u nás majú opatrovateľky minimálnu mzdu? Kvôli financiám je ich nedostatok a nestíhajú všetko to, čo by mali.
DSS a štát doteraz využívajú prácu „kurzistov“, ktorí praxujú v týchto zariadeniach, lenže opatrovateľské kurzy nepotrvajú večne.
Je mi na zvracanie z toho vypatlaného stáda, ktoré sa včera podvečer zase dalo vyhnať do ulíc, vraj kvôli korupcii.
Prečo sa nezaujímajú o skutočné problémy v štáte a spoločnosti?
Pretože o skutočnom živote na Slovensku nemajú ani potuchy a ani ich to nezaujíma.
Neuvedomujú si, že žijú na predmestí Pekla a mnohí ľudia vďaka neľudskosti tohoto systému žijú už priamo v Pekle.
A z Pekla je veľmi ťažká cesta späť…