čo život dal a vzal

Ako človek príde ku dvojičke?
Niektoré sa narodia, niektoré sa nájdu.
Ja som si tú svoju našla… Síce je o pol roka mladšia, ale to vôbec nevadí. Dopĺňame sa tak, ako by nás jedna mater mala.
Tú moju dvojmatečnú, dvojotečnú dvojičku- sestru, som si našla priemyslovke, počas zemiakovej brigády, v starom autobuse, ktorý mal všelijaké názvy, podľa regiónu, uhorka, burizón, vajce.
Chichúňali sme sa so spolužiačkami a spomenula som názov dedinky, v ktorej som bývala.
Spoza pravej ruky sa ozval hlas: „A ty čo máš s dedinkou o ktorej hovoríš, ja tam mám prastarú mamu“.
A odvtedy to spolu ťaháme.
Na intráku sme prežili úžasné chvíle, keď z nás občas vychovávateľkám brčkaveli vlasy z recitovania neslušných veršov, púšťania plechovej lopatky po schodoch a zašívania sa v izbe plnej starého nábytku, kde sme sa dokázali celé hodiny rozprávať o knihách, o hudbe, vymýšľať lotroviny a vzdychať nad chlapcami.
Prežili sme spolu veľa dobrého aj zlého a spojilo nás to tak, že sa s detských kamarátok stali sestry.
Nájsť človeka s ktorým si rozumiete tak, že máte spoločné myšlienky a názory, dokážete vycítiť kedy vás potrebuje a v tej chvíli mu zavoláte, alebo vám začne zvoniť telefón práve v tej chvíli, keď beriete do ruky ten svoj, že mu prezvoníte, dokážete si doplniť myšlienky a ste na ako sa hovorí, na rovnakej vlnovej dĺžke je veľmi vzácne.
Keďže nás rozdeľuje niekoľko sto kilometrov a naše osobné stretnutia sú vzácne, tak nám neostáva nič iné ako žhaviť telefónne linky.
S mojou sestrou dokážeme na diaľku variť, piecť, šiť, upratovať, pracovať na záhrade či vychovávať potomstvo.
Stále si máme čo povedať. Dokážeme sa celé hodiny rozprávať o politike a občas tvoríme konšpiračné teórie. Máme rovnaké názory na množstvo spoločenských problémov a spája nás láska k našim slovanským koreňom.
Občas si ešte dokonca zavzdycháme nad chlapcami, ktorí sú už teraz v tých najlepších rokoch, výnimočne vymeníme nejaký ten recept a ešte stále vymýšľame lotroviny. Smejeme sa spolu, snívame s otvorenými očami, stojíme pri sebe v ťažkých chvíľach, ktoré život prináša a poplačeme si, keď nás premôže žiaľ a smútok.
Je veľmi vzácne mať živote spriaznenú dušu, blízkeho človeka, ktorému môžete dôverovať.
Hovorí sa,že rodičov a rodinu si človek nevyberie, ale dobrého priateľa, ktorý sa stane bratom, alebo tak ako v mojom prípade sestrou si vybrať môže.
Som veľmi vďačná, že mi bolo dopriate stretnúť takého skvelého človeka, ako je moja sestra.
V týchto časoch, keď sa ľudia dokážu znenávidieť kvôli hlúpostiam a zbytočne si ubližovať a brat nepozná brata, je nájsť spriaznenú dušu obrovským darom.
ĎAKUJEM.