čo život dal a vzal

Stretnutia so smrťou sú vždy tými najťažšími stretnutiami v živote človeka.
Prvý raz som sa s ňou stretla ako veľmi malinká.
V sobotu sme so sestrou spomínali na starých rodičov a mne sa vynorila jedna zo spomienok, ktorá bola ukrytá veľmi hlboko v mojej mysli aj v srdci.
Odrazu sa so mňa znova stalo to malé dievčatko, ktoré sa už nesmelo večer šuchnúť starej mame do postele…
Stará mama bola chorá, veľmi chorá. Počúvala som, ako sa starý apenko rozprával s mamou, ale vtedy som tomu nerozumela.
K starej mame chodieval popoludní náš doktor, väčšinou chodil sám na aute, na takom oranžovom, ale vtedy poobede prišiel so sanitkou.
Sedávala som pri starej mame ticho ako myška a vždy keď prišiel doktor poslali ma von. V to poobedie prišiel do izby aj sanitkár s nosidlami a rozprávali sa o tom, že starú mamu berú do nemocnice. Nechcela som, aby starú mamu zobrali do nemocnice, veľmi sa sa o ňu bála, nechcela som o ňu prísť. Zamkla som vchodové dvere a skryla som sa v sypárni do veľkej bedne na zrno. Pravdaže ma tam mama hneď našla, lebo vedela kde je moja skrýša a poriadne mi priložila.
Starú mamu odviezli do nemocnice… Domov ju priviezli vo veľkej truhle… Ležala tam v pekných šatách so zopnutými rukami…
Je zvláštne, ako si človek dokáže aj po 40 rokoch živo vybaviť nielen spomienky, ale najmä pocity.
Cítila som žiaľ a zlosť. Hnevala som sa sama na seba, že keby ma nebola mama našla s tým kľúčom, tak stará mama by nezomrela.
Všetci v spálni pri truhle plakali aj starý apenko a ja znova cítim tú obrovskú bolesť a smútok ako vtedy. Prešla som záhradou, kde kvitli stromy a vyšla som na poľnú cestu, nazberala som plnú hrsť sedmikrások. Apenko ich vložil starej mame do zopnutých rúk. S tou kytičkou ju pochovali.
Až oveľa neskôr som si uvedomila, že to bolo moje prvé stretnutie so smrťou a nie posledné.
Niektoré stretnutia boleli viac, niektoré menej…
Žiaľ, život ma neušetril ani takého stretnutia so smrťou, ktoré by nemal prežiť žiaden rodič.
Postupne som sa naučila so smrťou žiť a dala mi úplne iný pohľad na život, na priority, hodnoty…
Smrť mi znova poslala pozvánku na stretnutie… Vidieť, ako vám odchádza človek, ktorý má život pred sebou je oveľa bolestivejšie ako zmieriť sa s vlastnou smrťou. Ale najdôležitejšie je nevzdať sa, aj keď vidíte záblesk smrti vo vlastných očiach pri pohľade do zrkadla.
Vtedy si však človek najviac uvedomí márnosť, špinu a biedu toho, čo sa na neho tlačí z vonkajšieho sveta a dostane veľkú chuť žiť a urobiť tento svet lepším, aj keď len obyčajným úsmevom a objatím blízkych…