čo život dal a vzal

Niekedy mám pocit, že keby hlúposť kvitla tak redaktorov Denníka N, by spod kvetov nebolo vidno a nedali by sa identifikovať.
Dnešný článok Petra Vavrouška Alexandrovovci…, rozoberá vznik a pôsobenie tohoto umeleckého telesa,ktorého členovia nedávno tragicky zahynuli pri leteckej katastrofe.
Označiť toto umelecké teleso za zbraň a prirovnávať ho k takému vývoznému artiklu ako je napr. Kalašnikov, je scestné.
V článku sa píše aj o tom ako hudba Alexandrovovcov sprevádzala počas bojov v II. svetovej vojny s piesňou „Sviaščennaja vojna -Svätá vojna, vojakov v boji.
Vo vojne vo Vietname tiež chodili americkí umelci podporovať svojich vojakov a nikto sa nad tým nepozastavuje…
Alebo ako sa dajú nazvať umelci, ktorí chodili dvíhať morálku vojakov USA vo vojnových zónach tam, kde USA zavádzali „slobodu a demokraciu“ ?
Autor v článku píše, ako ruskí umelci svojím vystúpením dobyli v r. 2007 centrálu NATO v Bruseli bez jediného výstrelu, takto o vystúpení Alexandrovovcov písali belgické noviny.
Celý čas sa nám tu všelijakí experti a analytici snažia nahovoriť, ako je Rusko vo všetko zaostalé a hlavne sú to tí, samozvaní, platení mimovládnymi organizáciami. Ale vzápätí hystericky jačia, akou hrozbou Rusko je pre celý demokratický svet a pre zachovanie svetového mieru.
Nečudujem sa ich strachu, keď majú bobky z jedného umeleckého speváckeho súboru.
Aký strach musia naozaj mať z odvahy, statočnosti a vlastenectva ruských vojakov, ale hlavne z vojenskej výzbroje a techniky?
Vôbec sa nečudujem tomu, že lietadlo s Alexandrovovcami spadlo a ani bujarej radosti poniektorých „demokratických trolankov“ a prestitútov…