čo život dal a vzal

Včera v noci som sa bola pozrieť na oblohu. Po dlhej dobe bolo konečne jasno, bez mrakov, bez dažďa.
Pri pohľade na tú nádheru som si ani neuvedomovala ako na mňa dýcha svojím chladom prvý mráz tejto jesene.
Obloha bola posiata nekonečným množstvom malých či väčších drahokamov, tak som si hviezdy predstavovala ako dieťa. Keď som bola malá, vedela som pomenovať a vyhľadať veľa súhvezdí, teraz už len zopár a nočná obloha mi pripomína večnosť…
Najradšej mám obdobie v auguste, keď padajú Perzeidy – slzy svätého Vavrinca. Niekedy výjde nádherné počasie a obloha je bez jediného obláčika, dokonca aj mesiac je v takej fáze, že nenarúša svojím svetlom pozorovanie „padajúcich hviezd“.
V takých chvíľach zažívam pocit dokonalého šťastia. Pocit naplnenia krásou a pokojom. Len tak ležať na deke v tráve, vnímať ticho, nechať sa pohltiť nekonečnosťou vesmíru a cítiť sa jeho súčasťou.
Dokonalý pocit šťastia vnímam aj pri hudbe, keď počúvam tóny nádherné a čisté, vyjadrujúce úchvatné pocity, ktoré chytia človeka za srdce tak, že mi stekajú po lícach slzy dojatia a radosti z tej jedinečnej krásy, ktorú niekto dokázal pretvoriť do dokonalého súzvuku hudobných nástrojov.
Sú chvíle dokonalého šťastia, ktoré sa vyskytnú len pár krát v živote. Pocit dokonalého šťastia, keď vám položia na prsia vaše novonarodené dieťatko, ktorého sa môžete prvý krát dotknúť, si môžu vychutnať len ženy.
Pocit dokonalého šťastia pri prvom milovaní s milovaným človekom si môžeme vychutnať len v ten jediný okamih nášho života.
Ale sú chvíle dokonalého šťastia, ktoré si môžme vychutnávať a prežívať častejšie, len si ich nesmieme pokaziť sebectvom, hlúposťou a „citovou slepotou“.