Koľko tvárí má láska, Tvoju, moju, našu, či toľko, koľko je hviezd na nebi ľudských snov? Koľko smútku sa ukrýva v plachom úsmeve túžby noci, keď ma obliekaš do nehy svojho objatia? Koľko šťastia je v jednej slze, ktorá mi ticho steká po srdci, keď sa s Tebou na svitaní prebúdzam unavená milovaním? Koľko tvárí má láska, keď spolu cítime […]

Túžila som zachytiť drobné útržky smútku posledného nádychu zomierajúceho súmraku nehy do otvorených dlaní a ukryť ich pred krutosťou falošnej sebalásky… Túžila som vrátiť nežnosť rodiacej sa noci, túžbu a úsmev láske chvejúcej sa neistotou z chladu odmietania, malým pohladením a bozkom v tichu nádeje… Slnovratovo 16. 05. […]

Možno len jeden, jediný letmý dotyk Tvojho srdca dokáže vzkriesiť to na čo sme obaja zabudli, kým sme hľadali prchavé chvíle snov v bezsenných dňoch… Možno iba jeden, jediný malý dotyk mojich pier na Tvojich viečkach, keď zatvoríš únavou oči zobudí ticho našich túžob spiacich v smútku nocí, keď sme si boli cudzí… Iba dotyk, možno len jeden […]

Iba na chvíľku, dlhú ako večnosť v nás som zatvorila oči, aby som cítila svetlo Tvojej lásky, ktoré ma pod privretými viečkami šteklilo ako teplo slnka v prvých jarných dňoch rodiacich sa v srdci… Iba na chvíľku, krátku ako život sám som sa nadýchla, aby som cítila nehu Tvojich bozkov, ktorými ma hladil vietor po tvári a perách rozpálených túžbou […]

Pospájam tenučké vlákna našich myšlienok a utkám z nich lásku, krehkú ako lupienky jabloňových kvetov… A v každom poryve Tvojej túžby budem ako tichý vánok, ktorému nastavíš tvár. Pošteklím Ťa svojou nehou, naplním Ti dlane sebou a drobnými bozkami, a pohladím Ti tvár úsmevom šťastia mojej duše… Slnovratovo 16. 04. 2021

Nadýchla som sa a cítila v ľadovom vetre smútku minulých dní, ktorý ma chladil tak, až zomierala vo mne láska, teplo Tvojho srdca a nádej v nežnosti dotykov našich životov stratených a znova nájdených v čase hľadania samých seba… Nadýchla som sa a cítila pohladenie Tvojho bozku na studených perách, chvejúcich sa strachom z budúceho rána, ktoré skončí skôr ako […]

Túžim byť vodou, iba malou kvapôčkou a túlať sa Ti v očiach, aby som cítila to, čo skrývaš v duši pred svetom… Túžim byť vodou, iba malým dúškom, túliť sa Ti v dlaniach a cítiť dotyk Tvojich horúcich smädných pier, keď ma budeš piť… Túžim byť vodou, čistým hlbokým prameňom do ktorého sa celý ponoríš aby som Ťa mohla […]

Striasť prach a únavu z krídel ubolených z ťažoby života, zatvoriť oči a nadýchnuť sa bolesti, ktorá rodí novú nádej v každé budúce svitanie večnosti… Čo by som chcela? Vystrieť dlane k nebu a nechať do nich padať túžbu po živote silnejšiu ako hlas vesmírnej ozveny ticha v nás. Čo by som chcela? Utekať v ústrety životu, zmáčaná prúdmi dažďa plaču a […]

Niekedy stačí málo, len jemný závan dychu nehy, keď znova zatváram oči, aby som srdcom počúvala slová, ukryté v Tvojich bozkoch… Niekedy stačí málo, len krátke pohladenie času, keď smiem vidieť prebúdzajúce sa šťastie v úsmeve Tvojich očí… Niekedy stačí málo, len sa dotknúť ticha noci, keď Ti túžim dávať nežné pohladenia milovania a šepkať spolu […]

Ticho sa skláňa smútok nad nebom, ktoré sme tak ľahko stratili hnaní vlastnou sebaláskou a chuťou zabíjať samých seba… Ticho, prenikavé ticho sa skláňa nad nami a je hlučnejšie ako plač vesmíru v nás, v samote našich duší hľadajúcich zmysel strácajúcich sa dní… Ticho čaká láska na nádej, čaká že nájdeme stratené nebo a smiech v nás, zahojíme […]