čo život dal a vzal

„Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta“.

Ján Lukášik v liste Alexandrovi Dubčekovi v auguste 1968

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Deje počas Povstania sa v rodine Lukášikovcov silne prelínali medzi Hostincom u Lukášika v Liptovskom Mikuláši, horárňou v Sestrčskej doline a Starými Horami. Bratia Ján, krčmár a podnikateľ  a horár  Ondrej Lukášikovci a ich rodiny držali spolu. V tejto časti sa budeme venovať horárovi zo Sestrčskej doliny Ondrejovi Lukášikovi, tak ako ich zrekonštruoval Dušan z rôznych rodinných zdrojov, či už z rozprávania jeho otca, alebo z dokumentov a rozprávania potomkov Ondreja.

Dušan, už v prvej časti  sme spomenuli rolu horára Ondrej Lukášika, ktorý pôsobil v Sestrčskej doline. Skús priblížiť, čo hovoria dokumenty a ako si na jeho rolu spomínal Tvoj otec.

Horáreň bola akýmsi strategickým bodom rodiny Lukášikovcov  v lese. Hneď, ako Nemci  rozbili po 29-om auguste 1944 povstalcov pri Ceste Slobody smerom na Poprad, strýko Jano najprv išiel na horáreň, tam sa prezliekol a tak sa vrátil domov do Liptovského Mikuláša.

Preto aj ku koncu vojny  bol otec spolu s ďalším bratom Milanom často u strýka Ondreja  v horárni pod vrchom Sestrč v Chočských vrchoch, kde dolina spájala Liptov a Oravu. Z horárne a z vrchu Sestrč bol dobrý výhľad na to, čo sa deje dole.  Nakoniec, na vrchu Sestrč je známy Liptovský hrad. Z druhej strany doliny je zas vrch Pravnáč. Nádherný výhľad z Pravnáča je nielen na Liptov a majestátny Choč,  ale aj  na Oravu. Až sa mi chce spolu s Miroslavom  Válkom povedať: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“. 

Tu, vo vhodnom prostredí na Pravnáči mali partizáni svoje bunkre, jeden bol aj nad horárňou v svahoch Sielnickej hory.  Keď bolo počuť boje, často sa tam chodil skrývať aj môj otec Dušan s bratom Milanom a bratancami Jankom a Milanom, synmi Ondreja. Otec si spomínal na epizódy z horárne nasledovne:

„Raz nás, asi mňa, alebo koho ešte, zbadali Nemci, že sme utekali do tej hory. A prišli na tú horáreň samozrejme a teraz sa pýtali, vždy s nimi chodil niekto kto vedel po česky alebo aj po poľsky, že kto to tam išiel. A strýko vtedy hovorí: ‚No veď to išli chlapi do hory drevo rúbať!‘ Tak takto to zahovoril.

Stalo sa aj to, že utekali partizáni s plným vozom vriec s chlebom a na horárni tento chlieb vyložili.

Fotografia maľby horárne v Sestrčskej doline. Majiteľ: Millie Eliasik Jacobsen, Chicago

Strýko ho potom rýchlo poodnášal do komory a skryl. O chvíľu už Nemci búchali na dvere, že otvárajte! Asi dve vrecia chleba ešte ostali v predsieni a Nemci to zbadali a pýtali sa, že komu je to.A strýko hovoril: ,Viete ja som tu osamote a keď sa v dedine pečie, tak si napečiem chleba, aby som mal pre rodinu, lebo inak by som nemal chlieb.‘ Tak takto mu to prešlo, neprehľadali tú komoru, nenašli ju, lebo bola vzadu skrytá.“

Julinova mama písomne zachytila spomienky z horárne pod Starhradom počas Povstania, čo prerozprával jej syn Julino nasledovne:

Horáreň v Sestrčskej doline. Archív Julius Mitana

„Veľmi skoro po začatí SNP sa v doline objavili aj ruskí partizáni. Operovala tam partizánska skupina Signál, veliteľom bol major Šarov, a veliteľom druhej skupiny bol Jegorov. Partizáni prichádzali do horárne denne. No občas tam prišli aj Nemci. Nemci vedeli, že tam chodia partizáni, a platilo to aj opačne, partizáni vždy vedeli, že tam boli Nemci. Starý otec vedel niečo povedať po nemecky, tak im na ich námietky vysvetlil jeho situáciu slovami  „Tak ako vy potrebujete sa tu zohriať, najesť sa, tak isto aj partizáni. Vám to neodmietnem, ani im.“ Taktika partizánskych veliteľov v tejto doline bola neprikročiť k otvorenému boju s fašistami a tým si zachrániť zásobovacie centrum – horáreň. Zo zásob, ktoré si priniesli do horárne partizáni, na Vianoce im pripravili večeru pre 45 partizánov. Samozrejme, dozvedeli sa to aj Nemci. Za dva dni obkolesilo horáreň asi 80 nemeckých vojakov. Domáhali sa priznania a vyhrážali sa postrieľaním a vypálením horárne. Diplomatické schopnosti starého otca ich zachránili od toho najhoršieho.”

Julino, vnuk Ondreja prerozprával spomienky svojej matky  nasledovne:

„Začiatkom zimy 1944-45 z Liptovskej Anny starý otec doviezol neskoro večer plný voz rôzneho proviantu a oblečenia. V ten deň ho nestihli odovzdať partizánom. V ranných hodinách nasledujúceho dňa prišli do horárne Nemci a videli tam veľké zásoby potravín. Znova zaúradovala dedkova diplomacia, keď im povedal, že každý rok pred zimou, keď sú odrezaní od sveta, si robia takéto zásoby na prežitie. Vtedy starý otec vedel, že okolo horárne sú aj partizáni a sledujú túto udalosť. Aj obyvatelia okolitých obcí do horárne dovážali pre partizánov potraviny, ošatenie, lieky a pod. Stará mama mala potom povinnosť, upozorniť partizánov, kedy si majú zásoby prevziať. Raz prišiel do horárne osamote nemecký oficier. Stará mama práve chystala obed. Na šporáku sa jej začala variť voda na vyvarenie rezancov. Keď ju požiadal o kávu, tak rýchlo ju nasypala do hrnčeka a zaliala horúcou vodou, čo sa jej varila na šporáku a osladila ju cukrom. Po chvíli počula Nemca, ako si hovorí: kafé, cukr, salz. Vtedy jej prišlo na um, že vodu mala už osolenú na vyvarenie rezancov. No Nemec naštastie z toho  nerobil tragédiu. Inokedy v zime prišli do horárne Nemci a zobrali so sebou maminho brata Milana. Boli presvedčení, že on vie, kde sú ukrytí partizáni, a mal ich k nim doviesť. Musel ísť pred nimi. Poznal okolitý terén, tak sa rozhodol ísť strmým jarkom. Vedel, že pod snehom je zamrznutý ľad. On vedel ako-tak postupovať nahor, no Nemci išli dva kroky hore a tri kroky dole. Kĺzalo sa im. Po nejakom čase trápenia, zavelili „curik“, späť.

Zobrali ho na veliteľstvo do Vyšného Kubína a zavreli ho do studenej maštale. Bol tam niekoľko dní. Medzi Nemcami bol aj jeden Čech a ten mu podal list a poslal ho s nim na poštu. Milan vedel, čo to znamená, ušiel. Do konca vojny už musel ostať pri partizánoch a nevrátiť sa do horárne.

Na povale, v mieste kde zo šporáka unikal dym, mali navešané údené mäso. Tento spôsob uskladnenia poznali Nemci aj Rusi. Nie raz tam vyšli a zobrali si kus mäsa. Nemci vedeli poďakovať, priznať sa, že si zobrali, no Rusi si dali mäso pod kabát a ani raz nepoďakovali.

Po skončení bojov veliteľ skupiny Signal, podplukovník Šarov, vydal starému otcovi Ondrejovi Lukášikovi, jeho manželke Emílii Lukášikovej a dcére Oľge Lukášikovej potvrdenie o čestnom postoji k partizánom v období SNP.“

Ak teda budeme rekonštruovať obsah dokumentov a spomienky dcéry prerozprávané synom Julkom, dôjdeme k záveru, že otcov strýko Ondro zohral rolu v dnešnej terminológii dvojitého agenta. To je rola, kde musíte mať ohromný charakter.   V dokumente sa píše:  ako lesník poznal miesto, kde  sa nachádzal partizánsky zimný tábor v doline.  Ale hrdinstvo a mužnosť ho nikdy neopustili. Podobne veliteľ Šarov konštatuje, že Ondrej  zásoboval partizánov produktmi  potrebnými na prežitie.

Môj otec Dušan spomínal, ako pomáhal strýkovi so zásobovaním pre partizánov. Zrejme chodili aj na bunkre, pretože otec spomenul, že minimálne jednu noc prespal spolu s chlapmi na prični v bunkri. Bunker bol zakopaný v zemi, kde steny boli vytvorené zabitými žrďkami, na tom strecha zasypaná zeminou a v predu dvere. Po celej širke bola pričňa pre 10 chlapov. Historici hovoria, že to bol typický prístrešok lesných robotníkov na prespanie, ak pracovali v lese. Je predpoklad, že pričňa bola po celej šírke bunkra a spalo sa tak, že chlapi mali hlavu pri zadnej stene a nohy smerom k dverám.

Otec  Dušan mal dlho svoj názor na aktivity partizánov.  “Vieš, hovoril mi s dešpektom, to bolo tak. Keď šli Nemci z Oravy, partizáni boli v bunkroch na Liptove. A zas keď išli Nemci z Liptova, partizáni švihli do bunkrov v Leštinách na Orave. Po oslobodení pochodovali po Sielnici dobre podgurážení a strieľali do vzduchu.”

Typ bunkrov v lesoch Liptovskej Anny identifikovaný otcom podľa fotografie

Ale nakoniec som pochopil z listiny , ktorú mi zaslal Julko Mitana a z rozprávania jeho mamičky, že celá situácia vypadala ináč a že z pochopiteľných dôvodov strýko  Ondrej malým chalanom o podstate svojej činnosti nerozprával. Všetkým zúčastneným išlo o život a všetci chceli prežiť. Strýko Ondro podľa všetkého rozohral hru, kde presvedčil obe strany, že mu môžu veriť. Nemci potrebovali vykázať bojovú činnosť pri hľadaní partizánov a zároveň museli mať istotu, že sa nedostanú pod hlavne pušiek partizánov. Na druhej strane partizáni nemali za úlohu priamu bojovú činnosť, ale boli zameraní hlavne na zber informácií a prieskum pre postupujúcu armádu. Tieto informácie sa ukázali ako dôležité, keďže boje o Liptovský Mikuláš trvali 62 dní a boli na Slovensku z pohľadu Svobodovej armády druhé najťažšie po Dukelskej operácii. Navyše, fronta aj po oslobodení Liptovského Mikuláša nanovo zastala na línii Parížoviec, kde podľa rozprávania pána Strmeňa prebiehali ťažké boje s veľkými ľudskými stratami.

Otec ale skonštatoval: „Strýkova horáreň v Sestrčskej doline ostala ako jediná na strategickom mieste, ktorú fašisti na Liptove nevypálili.“ Keď pôjdete na Liptovský hrad na vrch Sestrč, uvidíte v diaľke oravskú obec Malatinú. A spätne, ak pôjdete na Malatíny, uvidíte cez Sestrčskú dolinu hrebene Nízkych Tatier – asi je to jediná dolina ktorá je takto situovaná ako spojnica medzi Oravou a Liptovom.

Pohľad z Malatín cez Sestrčskú dolinu ponad Liptov na hrebene Nízkych Tatier

Dokument vystavený podplukovníkom Šarovom, veliteľom skupiny Signál

Stručný výťah z dokumentu podplukovníka Šarova

V lesoch Liptovskej sv.Anny v Sestrčskej doline v protisvahu od horárne odhadom 45 minút až hodina chôdze sa nachádza pozostatok piatich bunkrov, jeden neporušený. Zaviedol ma tam šéf urbáru liptovskej Anny pán Alman. Debata s ním počas vychádzky k bunkrom bola debata ktorá bola preložená človečinou.

Na odľahčenie ešte raz Juraja Tevca

Ale aj tragické udalosti akými je vojna, majú svoju humornú stránku, ktorá ju odľahčuje a do istej miery tragické chvíle poľudšťuje. Novinár, Juraj Tevec mi poslal nasledovný postreh:

Dušan,

 máš v rode silné osobnosti, ktoré v tých časoch boli rozhodní  a presvedčivo vedeli, kde je ich miesto v neľahkých rokoch vojny…a tak aj konali, boli to hrdinovia…

    Fabuláciu povstania, ktorú ti rozpoviem, ber ako epizódu, keď v mierových časoch dávno po vojne vždy koncom augusta v médiách historici, priami účastníci Povstania oživovali pre mladšie generácie autentické príbehy a popritom vznikali aj žartovné pohľady na odľahčenie…jeden z nich sa takto vykladal…

” Do školy pred výročím a oslavami SNP pozvali staršieho muža, bývalého partizána, ktorý prišiel v dobovej uniforme a na hrudi sa mu trblietali početné medaily, ocenenia za jeho chrabrosť a zásluhy…začal opisom tých vojnových rokov, ako na Slovensku postupne silneli myšlienky vzdoru voči nemeckým vojakom a v rôznych regiónoch vznikali partizánske bunky, skupinky, oddiely…staručký partizán popisoval kraj, dolinky, život v okolitých obciach,  pomoc civilov, až prišiel k prekvapivému záveru…

Rozhovoril sa, že v tuhej zime s kopou snehu, boli aktivity na postup v dolinách a cez hrebene hôr veľmi kruté a obtiažne pre partizánov aj nemeckých vojakov…a tak raz sa posunuli dolinou dopredu partizáni, aby o pár dní ich zatlačili naspäť Nemci…takto to chodilo celú zimu, hore dole ozývala sa streľba, ale akoby nik nevíťazil…už sa na to nepomohol pozerať ani horár z doliny, tak sa naštval a Nemcov a partizánov zo svojho lesnatého kráľovstva jednoducho vyhnal a bol pokoj…”

Pokiaľ si pamätám, ty si mi odpísal, že tvoj strýko v Sestrčskej doline zažil čosi podobné…nuž, taký je život, to si nevymyslíš..!

Emília Lukášiková, manželka Ondreja Lukášika

Rekonštrukcia horárne v Sestrčskej doline podľa fotografií a rozprávania otca Dušana Lukášik ( rekonštrukciu urobil pán Stanislav Herceg, stolárstvo Šmol Lipt.Mikuláš

Deväťdesiate narodeniny Dušana Lukášika oslavované 20teho apríla 2019 v jeho rodisku v Liptovskej Sielnici

Pán Dušan Lukášik st.

Deň pred oslavami 90tky môjho otca Dušana sme navštívili Sestrčskú dolinu, miesto kde stála horáreň strýka Ondra. Spomienky u otca boli veľmi silné. Na druhý deň sme mali zorganizovanú oslavu jeho 90tky. Zástupca obce JUDr. Jaro Magura prišiel otcovi povinšovať so zdravicou. Po blahoželaní otca parádny hintov previezol po novej Liptovskej Sielnici a potom sme mali popri posilnení aj voľnú zábavu spolu s muzikou. Otec vyspevoval v stoji hádam dve hodiny, dokonca si aj zatancoval. Čo bolo ale silné, bolo že sme si uvedomili, že máme šancu ešte ako tak dať dokopy históriu rodiny Lukášikovcov cez vojnu a po nej. Moja debata s Martinom, synom strýka Janka nakoniec prešla do dohody o zmapovaní strýkovho pôsobenia v SNP. Martinove spomienky z rozprávania jeho otca spolu so spomienkami môjho otca môžu v konfrontácii s artefaktami a historicky zaznamenanými udalosťami vniesť pohľad na SNP a účasť strýka Jana v nej. Postupne sa ale vynárala aj úloha horárne a jej obyvateľov s hlavou rodiny Ondrejom Lukášikom. Z rozprávania otca sme vycítili, že starý otec Ján a jeho brat Ondrej si boli blízky, čomu napovedá aj častý pobyt Jánových detí Jána, Milana a Dušana na horárni. A tak sme si spravili skupinovú fotku a rozišli sa obohatení spoločné stretnutie rodiny nie na kare, ale na oslavách narodenín.

Dušan, ďakujem za rozhovor a vzácne spomienky na udalosti, ktoré sú živou históriou boja nášho národa za slobodu.

Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta