čo život dal a vzal

Nedávno som sa rozprávala s mojím dobrým priateľom o tom, že takéto svinstvo, taký zásah do toho najintímnejšieho, čo človek má a to je spomienka v podobe zapálenej sviečky na hrobe najbližších, si nedovolili zakázať ani komunisti.
Spomenuli sme aj Levočská púť v roku 1949, ale aj tú v tomto roku, ktorá sa nekonala kvôli koronašialenstvu. Už len málokto sa snaží dohľadať pravdivé informácie ako to vtedy bolo, ale aj táto akcia bola použitá ako príklad zverstva, ktoré vraj komunisti páchali na cirkvi. A pred dvoma dňami som videla video z Poľska, kde policajti vyvliekli kňaza z kostola len preto, lebo sa modlili na ružencovej pobožnosti.
Ako je možné, že cirkev, ktorej vraj komunisti tak veľmi ubližovali mlčí?
Ako je možné, že im odrazu nevadia prázdne kostoly, zrušené púte a tie najdôležitejšie sviatky?
Je to tým, že im po zamatovom prevrate vrátili majetky, ktoré im komunisti zobrali v prospech celej spoločnosti a len dokazujú, že im v skutočnosti nejde ani o vieru v Boha a už vôbec nie o veriacich?
Sem tam, zaznie nejaký hlas, ale ten rýchlo utíchne. Veď prečo by si mali kaziť to čo majú. Kto z nás normálnych ľudí, si môže dovoliť bývať na úkor iných? Komu z nás náklady na bývanie zaplatí niekto iný? Je to veľmi pohodlné, keď sa im veriaci a cirkevníci dobrovoľne poskladajú na živobytie, pridajú bakšiš v podobe milodarov a iných hmotných pôžitkov. K tomu ešte aj plat zo štátu, hoci vraj nízky, ale z takého platu žijú celé rodiny a nemajú ani faru ani Maru zadarmo a všetko si platia sami. Vlastne sa ani nečudujem, prečo mnohí kňazi a ich nadriadení mlčia a táto situácia im vyhovuje.
Teraz noví mocipáni siahajú ľuďom nielen na ich dôstojnosť ale aj na ich zdravie a tým najslabším a najzraniteľnejším na životy a na ich vieru a cirkev mlčí.
Nie, cirkev sa chudobiny nikdy nezastane.
Mlčí aj vtedy, keď vidí, že nenažranosť týchto mocipánov je taká veľká, že sú kvôli nej ochotní zničiť celý štát, celý národ, páchať zločiny proti ľudskosti v podobe priameho ohrozenia chudobou a stratou všetkých istôt.
Viete, čo je najhorším otroctvom?
Byť otrokom boha MAMONA. Ten dáva síce niektorým pocit moci, ale v skutočnosti týchto ľudí oberá o ich dušu a slobodu.
A spomenula som si na to, v akom postavení boli mnohí otroci napríklad v starovekom Ríme. Chodili poobliekaní rovnako honosne a krásne ako ich páni, dokonca mali aj moc, ale aj tak boli len neslobodnými otrokmi a museli robiť len to, čo im prikázal ich pán. Takí istí sú otroci boha MAMONA. Myslia si že majú všetko, ale v skutočnosti nemajú nič.
Ani tú moc, ktorú im teraz dali vraj slobodne občania tohto štátu.
Celé dejiny ľudstva sú pretkané podobnými príbehmi ako sa deje ten terajší. Ale celé dejiny sú pretkané aj tým, ako končia títo ľudia, ktorí pre svoj vlastný chtíč, vedení bohom Mamonom ničia a zabíjajú…
Je to zvláštne, práve teraz keď píšem tento článok, mi zavolal môj priateľ a zhodli sme sa na tom, že už neplatí to, že komu dal pán Boh úrad, tak domu dal aj rozum, ale to, že komu dal pán Boh úrad, tomu ten rozum zobral…
Žiaľ, tento aforizmus je pravdivý, ale platí aj to, že títo ľudia sa toho rozumu zbavujú dobrovoľne práve kvôli slepej službe bohu MAMONU, a zbavujú sa aj vlastnej ľudskosti a duše.