čo život dal a vzal

Premýšľala som, koho mi pripomínajú súčasní politici a ich verní prívrženci, ktorí sa snažia dokazovať si svoju moc a nadradenosť nad ostatnými agresívnym správaním, vedomým ponižovaním občanov zastrašovaním a prenasledovaním. Síce majú plné ústa naučených fráz o tom, že toto všetko robia pre ich dobro, ale v skutočnosti je všetko inak. A spomenula som si na niečo, čo som prežila vo svojej prvej práci asi pred tridsiatimi rokmi, keď som sa učila spoznávať ľudské charaktery…
Dostali sme nového kolegu, štyridsiatnika, ktorý sa ihneď po nástupe začal správať ku nám mladším nevyberaným spôsobom. Neustále kritizoval to, čo moji kolegovia urobili, snažil sa ich ponižovať pred ich podriadenými aj nadriadenými, donášal na nás vedeniu a budoval si kariéru moralistu a nenahraditeľného vševedka.
Jeden z mojich kolegov dal kvôli nemu výpoveď, zopár sa dalo preradiť. Podobným spôsobom sa správal aj k ostatným ľuďom na stavbe a brigádnikom. Doslova štekal príkazy, zákazy, vyvršoval sa na nekonfliktných ľuďoch. A tvrdil, že sme neschopáci, ktorých musí on dať do laty a riadiť nás pre naše dobro. Snažili sme sa mu vyhýbať, lebo tento človek dokázal za pár týždňov otráviť všetko a všetkých.
Až raz… Možno si mnohí pamätáte, ako vyzerali výplatné dni vo väčších podnikoch. Obálky s peniazmi, výplatné pásky, podpisovanie a hŕba papierov. Keďže bolo leto a mali sme veľa brigádnikov, s výplatami bolo veľa práce a prišli pomôcť aj dvaja kolegovia, ktorí nemuseli byť priamo vonku na stavbe. A prišiel aj náš nový pán kolega. Začal púšťať hrôzu a agresívnym správaním si vydobíjať akúsi autoritu, ktorú v skutočnosti nikdy nemal. Pamätám si, ako vrieskal aj na mňa, že si neviem zorganizovať prácu, ktorú som mimochodom robila dobrovoľne a pomáhala som a hulákal na mojich chlapcov, ktorí nám prišli pomôcť. Robotníci ostali ako obarení z jeho správania sa. Bolo to dosť nepríjemné.
V tom najlepšom však prišla nečakaná návšteva…
Do miestnosti vstúpila vysoká, veľmi pekne upravená pani, štyridsiatnička. A náš pán kolega na ňu vypleštil oči. Bolo zrejmé, že si prišla po jeho výplatu. Už si nepamätám, čo mu povedala, ale… Zo štekajúceho dobermana vzbudzujúceho hrôzu, sa stal malý, úlisný, uslintaný, havkajúci minipudlíček, ktorý krútil chvostíkom a ceril zúbky vo falošnom úsmeve na svoju paničku. Všetci, čo sme boli svedkom tohto divadla, sme hneď pochopili, že tento pán hrdina, ktorý sekíroval a ponižoval všetkých vo svojom okolí, bol obyčajný podpapučniak domáci, zbabelec, robiaci doma po výplate stojku, ktorý si takýmto spôsobom riešil vlastné frustrácie a dvíhal sebavedomie…
Po pár dňoch tento kolega odišiel. Síce sa snažil správať normálne, ale bolo pár chlapov, ktorí mu to neodpustili a poriadne si doňho rypli a dali mu pocítiť jeho vlastnú medicínu…
A až teraz po rokoch, keď som si na dávno zabudnutú príhodu spomenula, pochopila som, kto nám v skutočnosti vládne a snaží nás zastrašovať spolu so svojou suitou. Sú to presne takí istí slamení a falošní hrdinovia, ako bol tamten pán, ktorý sa snažil budovať si moc a autoritu nevyberaným spôsobom a rôznymi zákernými ťahmi.
Ale hlavne som pochopila, ako veľmi málo stačí, aby sa rozpadla tá falošná, slamená fasáda dôležitosti takýchto hrdinov. Stačí malý, slabý plamienok, ktorý všetko spáli, alebo vietor, ktorý rozfúka to ich nabubrelé ego a pocit dôležitosti a nenahraditeľnosti.
A taký moment prichádza práve vtedy, keď to títo ľudia nečakajú.
Zatiaľ žijeme presne tak ako som popísala, snažíme sa vydržať takéto správanie tých, ktorí vládnu, namiesto toho, aby riadili tento štát a ktorí si budujú pocit vlastnej sebadôležitosti zneužívaním moci.
A zrazu príde nečakaná chvíľa, ktorá z celého divadla, ktoré títo ľudia hrajú urobí frašku…
Len žiaľ, takíto ľudia dovtedy stihnú napáchať aj škody, presne tak ako môj bývalý kolega. A tie sa dajú napraviť len s veľkou námahou…