V záhone ruží som našla jednu malú, zabudnutú nezábudku. Bola učupená medzi ružou a tymiánom a jej pár malinkých kvietkov len tak opatrne vykukovalo spomedzi zelených lístkov. Nepamätám si, že by som niekedy takto v jeseni našla nezábudky v záhrade, skôr sa kde tu v teplom jesennom počasí objaví malá žltá hlávka púpavy.
Nechala som drobné modré kvietky tam kde boli, je im tam určite lepšie ako vo váze.
Možno tak, ako je lepšie spomienkam na ľudí, ktorí nám boli, alebo sú drahí, v našich srdciach. Najmä tie spomienky a myšlienky, ktoré sú rovnako krásne ako kvety nezábudok. Dokážu sa nám vynoriť v záplave myšlienok tak nečakane, ako aj ten malý kvietok v záhone iných kvetov a vyvolať radosť, práve vtedy keď ich nečakáme. Často v takú chvíľu, keď sa cítime nesvoji, alebo premýšľame o starostiach a problémoch, alebo keď prežívame nejaké ťažké a náročné obdobia, sme smutní a trápime sa.
A práve vtedy sa vynorí malá spomienka – nezábudka, na človeka, ktorý nám aj takto symbolicky podá ruku. Spomenieme si na to pekné, čo nám dal, alebo na jeho milé slová. Spomenieme si na úsmev, na spoločne strávenú vzácnu chvíľu.
Dnes som si spomenula na starého otca, ktorý mi trpezlivo vysvetľoval názvy rastliniek a liečivých byliniek. Na to ako som ich zbierala, lisovala v starých knihách a vyrábala s jeho pomocou prvý herbár a učila sa kresliť rastlinky, čo mi nikdy nešlo. Vždy to boli nejaké zvláštne a podivuhodné výtvory, ktoré sa len málo podobali na predlohu. Doteraz som sa nenaučila kresliť. Dokázala som nakresliť iba nezábudky. Tie maličké belasé kvietky, ktoré nakoniec vyzerali ako machuľky od nejakého impresionistu. Neviem, kde sa podel môj prvý herbár, ale ktovie, možno vyrobím nejaký nový. Možno preto, aby som si pripomenula aké dôležité je nezabúdať.
Áno, väčšinou sa snažíme nezabúdať na to pekné a dobré a také spomienky sú liečivé a hojivé, aj keď človek, na ktorého nezabúdame, už medzi nami nie je.
To zlé, ťažké a boľavé sa snažíme vytesniť do pomyselnej trinástej komnaty srdca, ktorú zatvárame sami pred sebou a snažíme sa zabudnúť. Aj keď zabudnúť je niekedy veľmi ťažké.
A možno by sme nemali zabúdať ani na to ťažké a bolestivé, čo život prináša. Pretože aj to všetko má svoj význam, napriek tomu, že sa bránime myslieť na to. Tak sa naučíme spoznávať samých seba, svoju vlastnú hodnotu, učíme sa žiť.
Ktovie, možno nezábudky ešte pár dní vydržia aj toto chladnejšie jesenné počasie a budem sa tešiť pohľadom na ne. Tak ako sa teším spomienkam a myšlienkam na ľudí, na ktorých nezabúdam…
Ja to zrejme neberiem paušálne. Nie je pes ...
v súčasnosti nemám psa, lebo mi to spôsob ...
kedysi, mal som frajarku, byvala na Nezábudkovej ...
Ako myslíš, drahá. Ja mám napr. veľmi zvláštny... ...
nie, to nie je zle ...
Celá debata | RSS tejto debaty