čo život dal a vzal

Pán premiér je po novom dokonca aj humorista.
Chápem, že to má už akosi v krvi, zabávať občanov, ale dnes sa prekonal.
Takže páni poslanci sú podľa jeho slov, zamestnanci ľudu a ich pracovným miestom je Národná rada a oni tak, ako robotníci vo fabrikách tiež musia jesť , aby mohli podávať pracovné výkony a preto je parlamentný bufet vyňatý spod opatrení, ktoré vláda zaviedla vo svojom ťažkom boji proti koronavírusu.
Chápem, že každý človek musí jesť, ale prirovnať pánov poslancov k robotníkom vo fabrikách… Tak, to môže len človek odtrhnutý od reality, ktorý ani netuší, ako žijú ľudia, ktorí sa živia prácou svojich rúk a rozumu. A ten úžasný bonmot, ktorý sa pánovi premiérovi podaril, vraj „zamestnanci ľudu“.
Nuž chcela by som vidieť toho zamestnanca, ktorý si žije nad pomery zamestnávateľa a ktorý má na rozdiel od neho také výhody, že sa o nich môže milému zamestnávateľovi len snívať.
Zamestnanca, ktorý potrebuje k svojej práci množstvo privilégií, na ktoré môže zamestnávateľ zabudnúť.
Zamestnanca, ktorý nenesie za svoju prácu žiadnu hmotnú ani morálnu zodpovednosť.
Zamestnanca, ktorý si neplní svoje pracovné povinnosti a drzo sa vysmieva svojmu zamestnávateľovi tým, že si na jeho na jeho úkor robí vlastné kšefty a biznis.
V normálnom pracovnom vzťahu, by takýto zamestnanec, ktorý hrubo porušuje pracovné povinnosti a disciplínu dostal výpoveď a letel by tak, že by sa sebou nestíhal zatvárať dvere. Ale keďže máme tú slobodu a demokraciu a žijeme vo vyspelej Európe a na Slovensku, tak si naši zamestnanci môžu dovoliť všetko. Dokonca rozhodovať aj o našom bytí, či nebytí.
To sme to dopracovali… Potom sa niet čo čudovať, že náš štát vyzerá tak, ako vyzerá, keď máme my ľud, občania tohto štátu takýchto zamestnancov. A to nehovoriac o tom, že máme aj takých zamestnancov, ktorý neovládajú ani len základné pojmy, ako napríklad pani Nicholsonová, ktorá poprosila „ministra vojny“, aby nebral pánovi Dankovi kapitánske výložky. Na naše „šťastie“, táto pani zamestnankyňa ľudu, bola za svoje zásluhy poslaná až do Bruselu, kde sa stala zamestnankyňou ľudu EÚ.
A keďže pán premiér má vždy len pravdu, mali by sme si my ľud, občania tohto štátu , zobrať jeho slová k srdcu a žiadať od našich zamestnancov, aby si začali plniť svoje povinnosti a prevziať práva zamestnávateľa do svoje kompetencie a nenechávať sa opíjať lacnými frázami o demokracii a klamstvami o ich práci pre tento štát.