čo život dal a vzal

Sviatok MDŽ mám veľmi rada. Je to preto, že ho môžu oslavovať všetky ženy. Mladé, staré, tie, ktoré sú mamami, ale aj tie, ktoré deti nemajú.
Je to sviatok našich práv a našej rovnoprávnosti. O tom ako vznikol, som písala vlani a dnes by som chcela napísať môj pohľad na súčasné práva a rovnoprávnosť žien.
Pred pár dňami sme sa v práci rozprávali s kolegyňou o tom, že v minulom režime by už išla do dôchodku, ale teraz ju čaká ešte pár rokov práce a pri súčasnom pracovnom vyťažení a strese nevie, či sa dôchodku vôbec dočká.
V autobuse som sa stretla so susedkou, ktorá musí ešte dva roky robiť a pri svojom zdravotnom stave tiež netuší či sa dožije dôchodkového veku. Je unavená, vysilená, po mnohých rokoch namáhavej práce, stresu zo straty zamestnania a neistoty čo bude na druhý deň.
A ešte jeden zvláštny príklad. Nedávno som tu na webe čítala článoček o nejakej dievčine, ktorá zápasí v klietke ako nejaký chlap.
Dnes, v deň sviatku MDŽ pani prezidentka radí ženám, aby sa postavili za svoje práva.
Posledných tridsať rokov sa o právach žien vedú iba prázdne reči. Preto sa mnohé zo žien dostali do pozície sociálne znevýhodnených občanov a nemôžu sa domôcť svojich práv. Tridsať rokov štát zlyháva a zmeny o ktorých hovorila pani prezidentka sú zasa len prázdnymi frázami.
Hovoriť o právach žien tam, kde vládne vykorisťovanie a sociálna nespravodlivosť je scestné, pretože ženy, ktoré musia pracovať dlhé hodiny za mizernú plácu a v strachu, že prídu o robotu, nemajú žiadnu šancu bojovať za svoje práva. Radšej sú ticho, pretože vedia, čo by nasledovalo po tom, ak by otvorene žiadali, aby sa ich práva plnili.
Naopak, veľmi často vidíme v médiách ako mnohé ženy zle pochopili rovnoprávnosť s mužmi a stávajú sa z nich obhrublé bytosti s drsným a vulgárnym správaním sa a slovníkom.
Iné zasa svoju rovnoprávnosť pochopili ako boj proti mužom, keď začali s kampaňou o sexuálnom zneužívaní, ktoré sa udialo pred mnohými rokmi. Žiaľ nepochopili, že takýmto spôsobom dehonestujú nielen rovnoprávnosť, ale aj dôstojnosť žien. Každá z nich mala možnosť vybrať si. Alebo kariéra vo svete šoubiznisu a svetská sláva, alebo povedať nie a žiť úplne iný život a mať inú prácu.
Priznám sa, nerozumiem veľmi súčasnému feminizmu. Nechápem, prečo ženy chcú vyzerať ako muži, alebo ako zvláštne bytosti, ktoré ženy nepripomínajú a nechápem ani to, ako jednoducho zvaľujú vinu za svoj kariérizmus, promiskuitné správanie sa a nezodpovednosť na iných a ešte ich tým aj vydierajú. Nechápem zlatokopky a nechápem ani tie ženy, ktoré zo seba robia predvádzaním sa v médiách, len kus mäsa…
Je to otvorený výsmech tým ženám, ktoré bojovali za ženské práva a vďaka ktorým môžu ženy voliť, študovať a pracovať aj v kedysi výlučne mužských povolaniach.
Áno, my ženy máme práva o ktorých by sa nám pred nejakými sto rokmi ani veľmi nesnívalo a len málo žien bolo odvážnych, aby za ne bojovali. A teraz o ne postupne prichádzame.
Ženy znova musia ťažko pracovať, celé hodiny denne. Mnohé z nich dostávajú nízku mzdu a majú problémy prežiť. Je to jeden z veľmi vážnych problémov kapitalizmu, ktorý sa v súčasnosti nazýva liberálnou demokraciou.
Preto je potrebné znova o právach nielen hovoriť, ale žiadať, aby boli plnené.
Na čo by sme však my ženy nikdy nemali zabúdať, je ostať ženami. Nemusíme byť vo všetkom dokonalé, ale mali by sme dokázať robiť veci, ktoré zasa nedokážu robiť muži.
Prajem všetkým ženám len to najlepšie k sviatku a hlavne to, aby nezabúdali, prečo tento sviatok ženy vo svete oslavujú a ako vznikol.