čo život dal a vzal

Pred týždňom, sme sa podvečer vybrali na vodu k prameňu, ktorý je na okraji lesa.
Bolo asi hodinu po daždi a keď sme vystupovali z auta, boli na ceste a aj na malom provizórnom parkovisku čerstvé mláky, ktoré boli veľkým lákadlom pre moju malú neter.
Sestra si položila na mokrú, drevenú lavičku pod stromami sveter a sadla si na naň. Pohodlne si vystrela nohy a položila ruky na už veľké bruško. Malá princezná čosi džavotala svojmu otcovi, zberala kamienky a snažila so dostať ku najbližšej kaluži.
Zadívala som sa smerom k hore a zacítila som jej vôňu. Vôňu, takú dôverne známu, ktorá bola samozrejmosťou môjho detstva a mladosti. Vôňu, ktorú som necítila celé roky a aj keď, tak len vo veľmi vzácnych okamihoch.
Hora voňala dažďom a letom, mokrým lístím a ihličím, prsťou, bylinkami, machom, hubami, malinami…Voňala pokojom a tichým šumom stromov, mäkkým tichom, ktoré pohlcovalo spev vtákov a bzukot hmyzu, ale aj okolitý ruch bežného života.
Sú chvíle, ktoré človeku stisnú srdce, vyvolajú spomienky a hlboké emócie a vtlačia slzy do očí.
Aj táto chvíľka bola taká. Taká, keď sú zbytočné všetky slová a človek sa oddá pocitom, ticho stojí a vníma len čas, ktorý ho objíme svojou nekonečnosťou. Čas, ktorý plynie aj bez nás, bol, je a bude, aj keď tu už my nebudeme.
Vedľa cesty stála opustená, stará drevenica, ktorú som si pamätala z detstva. Pri jej drevenom, polospadnutom plote, ktorý kedysi oddeľoval dvor od hory, rástla zdivočená, popínavá ruža, obsypaná malými, plnými hlavičkami kvetov.
Odtrhla som jednu vetvičku a odniesla som ju sestre. Potešila sa jej. Jeden kvietok, som zastokla aj malej princeznej za stuhu na klobúčiku.
Zašli sme sa pozrieť na zhorenisko zámku, ktorý kedysi slúžil na rekreácie pre bežných ľudí a teraz z neho ostali len obhorené ruiny. Spomenula som si, ako som tam bola kedysi dávno na matematickom sústredení a zo školy sme tam chodili na výlety a branné cvičenia. Malý park okolo zámku, býval vtedy plný ľudí a lúka pod zámkom zasa plná detí a ich kriku a hier.
Staré časy sa stratili v nenávratne, tak ako doba detstva a mladosti spojená s týmto miestom.
Ale vôňa hory, ktorá mi toto všetko pripomenula ostala rovnaká, nezmenená, taká aká bola kedysi, je teraz a bude aj budúcnosti…