čo život dal a vzal

Pomaly si naň zvykáme. Ticho ho prijímame. Občas nás síce čo to pobúri, ale doba je taká, že radšej mlčíme. Možno zo strachu z nepochopenia a odsúdenia, alebo z pohodlnosti, či pocitu beznádeje, alebo bezmocnosti niečo zmeniť.
Mlčíme a prizeráme sa dehonestácii toho najkrajšieho citu, ktorí ľudia majú, môžu dávať aj prijímať.
Zvykáme sme si, že láska začína byť spájaná so sexualitou.
Môžem začať rodičovskou láskou. Viackrát som sa stretla s názormi „odborníkov“, že je nevhodné prejaviť dieťaťu lásku bozkom, alebo objatím, pretože to môže byť vnímané ako pedofilné správanie.
Ale čo je zlé na tom, keď rodičia dajú takto dieťaťu najavo svoj cit? Keď mu dajú pocit milujúceho bezpečia? Je naozaj nutné hľadať vo všetkých rodičoch sexuálnych deviantov, alebo je za tým niečo iné?
Obyčajné kamarátstvo, alebo priateľstvo, keď máme radi toho druhého človeka preto, že je a aký je.
Musí v tom byť sexualita, ako sa nás neustále snažia podprahovo presviedčať? Je úplne normálne, keď sa priatelia dve ženy, alebo dvaja muži. Verím aj na priateľstvo muža a ženy. Prečo sa priateľstvo stáva terčom pochybností o sexuálnej orientácii , alebo podozrievaním z mileneckého vzťahu? Prečo sa nám snažia nahovoriť, že priateľmi sú anonymné osoby na soc. sieťach? Môže byť taký povrchný vzťah považovaný za priateľstvo, alebo je za tým niečo iné?
Vzťah muža a ženy. Pomaly sa stáva prežitkom, pretože v dnešnej dobe je módnou záležitosťou byť inakým. Nie, nepranierujem ľudí, ktorí takto cítia, pretože aj oni sú obeťami tejto módnej hystérie.
Láska medzi ženou a mužom, to nie je len sexuálny vzťah. Je to predovšetkým vzájomný cit, blízkosť, dôvera, úcta, ale aj príťažlivosť, neha a vášeň. Milovanie, by malo byť intímnym vrcholom vzájomného vzťahu a nie vybíjaním si telesných pudov. Prečo sa nás snažia presvedčiť, že v láske dvoch ľudí je dôležitý práve len ten sex, alebo je za tým niečo iné?
A čo láska k národu, vlasti, krajine, tradíciám? Prečo sa stala terčom útokov? Prečo sa z nej začal robiť extrémizmus? Čo je za tým?
Je za tým „svet bez lásky“, v ktorom je človek zraniteľnejší a stáva sa osamelým, aj napriek tomu, že je obklopený ľuďmi. Ľuďmi, ktorí sú rovnako zraniteľní a osamelí ako on, pretože sa boja cítiť a prejaviť lásku, priateľstvo, vzájomnú ľudskú blízkosť. A práve tá zraniteľnosť a osamelosť robí z človeka ľahký terč osobnej manipulácie. Potom je úplne bežné, že ľudia ktorí v sebe popierajú lásku, dokážu dávať prednosť nenávisti, násiliu, zabíjaniu.
Svet bez lásky je svetom nenávisti, násilia, bezprávia a ničenia. Pomaly si naň zvykáme. Ticho, bez reptania ho prijímame. Dokážeme pozerať filmy plné krutosti , vraždenia a potokov krvi, hráme hry, kde je zabíjanie protivníkov bežné a pri pozeraní správ, kde sa hovorí o teroristických útokoch, vojnách, nevinných obetiach, mnohí už necítia ani smútok, ani súcit…
Žiaľ, svet bez lásky vytvárame my samotní, práve tým mlčaním a strachom dať najavo svoje city a lásku, ktorými môžeme meniť svet. Pretože láska vo všetkých svojich formách je hodnota, ktorá má nevyčísliteľnú cenu. A práve kvôli tomu, sa ju svet mamonu a konzumu snaží pošpiniť, pošliapať, ponížiť, zneuctiť…
Chceme taký svet bez lásky?
Alebo je jednoduchšie mlčať a prispôsobiť sa?