čo život dal a vzal

Mnohí z nás, by sa takto chceli cítiť. Chceli by niekomu blízkemu darovať „modré z neba“, aby bol šťastný, ako „v siedmom nebi“.
Ale dá sa to?
Čo v skutočnosti je to „modré z neba“?
A aké to je, cítiť sa, ako „v siedmom nebi“?
Celé roky televízie vysielajú relácie s týmito názvami. Nepozerám ich…
Práve kvôli tomu, že aj v mojom okolí, je mnoho ľudského trápenia, biedy a beznádeje. Je jednoduché sedieť pri televízore, pozerať na dojímavé príbehy o tom, ako pár celebrít pomáha tým, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách.
Ale málokto v tejto televíznej zábave vidí jej pravý zmysel.
Málokto sa pýta prečo? Prečo sa tí ľudia ocitli v existenčných problémoch? Prečo nemajú podporu štátu vo svojich starostiach? Prečo sú odkázaní na almužnu bohatých?
Pretože po tridsiatich rokoch zriadenia, ktoré tu máme, si ľudia myslia, že takýto život je normálny.
Ale čo je normálne na spoločnosti, kde jej politickí predstavitelia, keď sa chcú mať oni samotní, ako „v siedmom nebi“ a byť pri moci a rozhodovaní v štáte, sľubujú občanom „modré z neba“?
Čo je normálne na spoločnosti, ktorá sa nedokáže postarať o tých najbezbrannejších, ktorí potrebujú jej pomoc a starostlivosť?
Čo je normálne na spoločnosti, ktorá je prežratá rakovinou moci peňazí, nádormi vykorisťovania, chamtivosti a nenávisti, metastázami arogancie a neľudskosti?
Čo je normálne na spoločnosti, ktorá zarába obrovské peniaze na tom, že robí senzáciu z ľudského utrpenia a chudoby?
Čo je normálne na spoločnosti, ktorá na jednej strane podporuje kruté vykorisťovanie človeka človekom a na druhej strane okázalo hádže almužny tým, ktorých pripravila o ľudskú dôstojnosť?
Mnoho ľudí na Slovensku nepotrebuje to pomyselné „modré z neba“, ale obyčajné sociálne istoty, prácu, pravidelnú mzdu a slušné bývanie, žiť normálnym životom a neprežívať v neistote zo dňa na deň. Už vtedy by sa cítili ako v „siedmom nebi“…