čo život dal a vzal

Pred pár dňami som vybehla von do záhrady s naším psíkom, aby sa do sýtosti vybehal.
Konečne svietilo Slnko a rozpúšťalo posledné zbytky snehu. Psík pojašene behal, ovoniaval a značkoval si krtince, ktoré boli dlhú dobu skryté pod snehom. Pozorovala som, ako sa teší z voľnosti. Privolala som ho k sebe, pribehol, sadol si a chvíľku sme len tak pozorovali okolie. Srsť na uškách mu povievala v miernom vetre, privrel trošku oči a videla som, ako nufáčikom vetrí. Možno cítil, tú istú vôňu, ako ja.
Vôňu Slnka.
Áno, vzduch v ten deň voňal úplne inak, ako po tie, predchádzajúce zamračené dni. Voňal prvým teplom Slnka, voňal predjarím.
Voňal mokrou hlinou, ktorá na jeseň zoraná odpočívala pod snehovou prikrývkou, aby nabrala silu dať život novým rastlinkám. Voňal poľahnutou trávou, ktorá ešte stále čaká na teplo Slnka, aby mohla znova rásť. Voňal nesmelým, prvým, jarným spevom vtáčikov a ich radosťou z teplých, slnečných lúčov.
Milujem tie dni, keď prichádza takáto zmena. Viem, že aj napriek tomu, že môže prísť chladné počasie, môže nasnežiť a celé dni sa Slnko neukáže, prichádza po zime jar a teplo.
Vôňa Slnka mi pripomína naše obyčajné ľudské šťastie. Aj to často prichádza, po ťažkých chvíľach života, úplne znenazdajky, keď ho nečakáme. Niekto ho zbadá a teší sa z neho a niekto ho nechá popri sebe len tak prejsť, bez známok záujmu.
Aj to naše šťastie často vyzerá úplne obyčajne, každodenne a mnohí mu nevenujú pozornosť a pritom je takým istým, malým zázrakom ako prvé, teplé lúče Slnka po zime.
Obišla som so psíkom celú veľkú záhradu a skontrolovala po zime malinovisko a mladé stromčeky.
Nakukla som do fóliovníka, kde sa pár dní nedali kvôli množstvu snehu otvoriť dvierka a kde som neskoro v jeseni posadila trošku cibuľky a videla som, že aj ju prebrali k životu teplé slnečné lúče a začala klíčiť.
O pár týždňov záhrada ožije po dlhom, zimnom oddychu a Slnko bude voňať úplne inak. Bude voňať jarou…