čo život dal a vzal

Individualizmus.
Má viacero definícií. Jednou z nich presadzovania práv jednotlivca nad práva kolektívu a spoločnosti, alebo to môže byť aj odmietanie spoločenských noriem.
Každý z nás je jedinečná osobnosť, so svojimi dobrými a silnými stránkami, ale aj slabosťami, ale najmä sme ľudia túžiaci po spoločnosti iných, ale aj patriacich do rôznych spoločenstiev.
Pri narodení sa stávame členmi rodiny, rodu. Potom prichádzajú prvé kontakty s kolektívom, škôlka, škola, pracovisko.
Tak, ako väčšina živočíšnych druhov, aj ľudský druh má väčšiu šancu prežiť v silnom a zdravom spoločenstve, ktoré má svoje pravidlá.
V posledných rokoch vidím, že zmena režimu nám priniesla aj veľké zhoršenie medziľudských vzťahov.
Základom bol výsmech kolektivizmu, ktorý bol často označovaný ako výmysel komunistického myslenia režimu a začal byť moderný individualizmus.
Už malinké deti v rodinách sú zvláštnou výchovou vedené k nadradenému správaniu sa k ostatným deťom. Keď takýto malý človiečik začne navštevovať škôlku, prvý väčší kolektív, kde si musí zvykať na nové spoločenské pravidlá, nastávajú problémy. Rodičia aj pedagógovia ich označujú ako neschopnosť začleniť sa do kolektívu. Dieťa odmieta rešpektovať pravidlá aj pedagógov. Podobné je to aj na základnej škole.
Často sa stáva, že učitelia majú v triedach „géniov“, ktorí ledva vedia čítať a písať, ale sú presvedčení o svojej výnimočnosti.
V puberte a dospievaní títo mladí pohŕdajú autoritami, spoločnosťou. Osloviť ich môžu len ľudia podobného zmýšľania.
Tento zvláštny individualizmus plodí egoizmus- sebectvo.
Ľudia prestávajú pozerať na záujmy a práva iných. Vidia len samých seba a svoje potreby. Nemajú v úcte nič a nikoho, okrem seba. Nedokážu skutočne milovať, byť empatickými. Nedokážu prejaviť súcit, pomáhať.
Stávajú sa ľudskými predátormi, ktorých jediným cieľom je vlastný, osobný prospech.
Dokážu využívať a zneužívať ľudí okolo seba. Správajú sa bezohľadne nielen k ľuďom, ale aj k prírode.
Nemajú úctu k životu samotnému, preto dokážu bez podporovať nezmyselné zabíjanie, či dokonca aj zabíjať.
Dokážu psychicky ničiť svojich blízkych, ale aj neznámych ľudí.
Často sa s takými ľuďmi stretávam. Dobrovoľne sa vzdávajú vlastnej ľudskosti v mene prchavej moci peňazí, pocitu nadradenosti a vlastnej výnimočnosti a dôležitosti.
Sú to ľudia bez srdca a duše, tie stratili v honbe za ziskom a mamonom.
Žiaľ, žijú vo vlastnom sebaklame a v podstate sú tými najslabšími jedincami, pretože v skutočnosti sú veľmi osamotenými. Nemajú skutočných priateľov, ľudí, na ktorých by sa mohli spoľahnúť, majú len sluhov, ale sluhovia slúžia len za peniaze a vo svoj vlastný prospech.
Neuvedomujú si, že sú ľahko ovládateľní a manipulovateľní ľuďmi svojho druhu.
Výnimočným sa človek stáva úplne inak. Tým, že dokáže ukázať veľkosť ducha, svojou ľudskosťou, úctou k životu a prírode. Rešpektovaním morálnych zásad.
Výnimočným sa človek stáva, keď dokáže ľúbiť a vzdá sa pýchy a nadradenosti. Keď sa vzdá vlastného pohodlia v prospech iných a dokáže pomáhať . Výnimočným a veľkým sa človek stáva, keď pracuje v prospech spoločnosti a jej napredovaniu.
Ale aj vtedy, keď dokáže chrániť a brániť iných a položí za nich vlastný život.
V dejinách ľudstva bolo mnoho neznámych, výnimočných a veľkých ľudí. Nemajú pamätníky, ale len vďaka nim ľudstvo prežilo.
Boli a sú potrební v každej dobe, ale hlavne v takej akú žijeme teraz, keď sa egoizmus a arogancia dostali znova do popredia.
V dobe, keď ľudský život prestáva mať hodnotu.
V dobe, keď je sebectvom a chamtivosťou ohrozený nielen ľudský druh, ale aj samotná planéta.
V dobe, keď vďaka „individualizmu“, človek prestáva byť človekom so srdcom a dušou.
Pretože práve to, považujú zástancovia moderného individualizmu za ľudskú slabosť.