čo život dal a vzal

Takú hodnotu mali podľa odborníkov na moderné umenie a galeristov červené trenírky, ktoré pred pár rokmi vyvesili na Pražskom hrade umelci-aktivisti Ztohoven namiesto prezidentskej štandardy a ktoré vo štvrtok prezident Zeman verejne spálil na tlačovej konferencii.
Zvláštna doba, keď sa umelci stávajú politickými aktivistami a za umenie sa považuje všetko, dokonca aj ničenie, len keď poslúži na zosmiešnenie a poníženie politického oponenta, alebo dokonca na organizovanie štátnych prevratov.
Znova som si spomenula na Michelangela, ktorý svojím umením tiež propagoval veľkosť a moc Cirkvi.
Umelci boli a aj budú vždy odkázaní na milosť a nemilosť mecenášov.
Stavba chrámu sv. Petra bola vtedajšou výkladnou skriňou pápežskej moci.
Po všetkých tých umelcoch, architektoch a staviteľoch, ktorí pracovali pre Cirkev zostali monumentálne diela, ktorých dokonalosť obdivujeme doteraz.
Čo však ostáva po dnešných umelcoch propagujúcich novodobú moc?
Zvláštna trpká pachuť, pretože vďaka nim sa umenie stáva stokou. Stokou špiny, hrubosti, vulgárnosti, chamtivosti, klamstiev a nenávisti.
Ohodnotiť červené trenírky na závratnú sumu, len preto, že ich nejakí aktivisti ušili a vyvesili na Hrade len z nenávisti k prezidentovi, ktorého si slobodne zvolili občania, je bizarné. Takisto tvrdiť, že peniaze za ne mohli poslúžiť na dobré ciele. Nič nebráni umelcom-aktivistom Ztohoven aj naďalej šiť červené trenírky, predávať ich záujemcom a takto získané peniaze dávať na charitu.
Podobne divným sa stal umelecký počin roka 2015, keď naši najznámejší umelci-aktivisti natreli bustu V.Biľaka červenou farbou.
Úplne normálnym sa stalo, že za umenie sa považuje exhibicionizmus, keď sa takýto „umelec“ predvádza v Adamovom rúchu, hystericky vrieska a hádže sa o zem, znázorňovanie štátneho znaku v kosoštvorci, alebo ničenie pamätníkov padlým vojakom.
Umelci, ktorí napríklad tvorili sakrálne umenie vyjadrovali svojimi dielami svoju vieru v Boha. Iní zasa svojimi dielami oslavovali lásku, ale aj obyčajný ľudský život.
Čo vyjadrujú novodobí umelci-aktivisti vo svojich dielach? V čo veria? Čo, alebo koho milujú?
Žiaľ, skutočné umenie, ktoré sa tvorí aj v tejto dobe, je vďaka propagácii umenia dekadencie na vedľajšej koľaji.
Skutočné umenie, ktoré nám ponúka krásu, zanecháva emócie, prinúti nás premýšľať a robí nás lepšími, stráca v tejto dobe hodnotu.
Umením sa stáva hlavne to, čo sa dá predať, alebo sa dá na tom dobre zarobiť.
Tak ako tie trenírky za fiktívne dva milióny korún…