čo život dal a vzal

Postavila som kanvicu s vodou na sporák, povytiahla roletku na okne a vpustila do kuchyne trošku raňajšieho svetla.
Pod okno, tak ako každé ráno pribehol psík a pozoroval ma, čo robím.
Pokrájala som ovocný koláč , poukladala ho na tanierik a olizla si prst na ktorom mi ostala odrobinka z neho.
Kanvica začala pískať, rýchlo som nasypala kávu do šálky a zaliala ju. Odniesla som ju do jedálne a zavolala na teba, že raňajky už máš hotové. Pustila som rádio, len tak potichu. Hrali nejakú starú pesničku.
Vrátila som do kuchyne po tanier s koláčom, akurát si si sadol, keď som ho položila na stôl.
Usmial si sa na mňa a pritiahol ma ku sebe. Zaboril si tvár do kvetov na župane, ktoré voňali čerstvo uvarenou kávou. Opätovala som úsmev a pobozkala ťa na vlasy a na nos.
Obyčajné ráno, také ako každé iné, s chvíľkou pokoja pred každodenným zhonom.
Neobyčajnosť obyčajných, všedných chvíľ si uvedomíme keď nám hrozí, že o ne môžeme prísť, alebo keď o ne skutočne prídeme.
Podobných chvíľ je v našich životoch veľa, ale my nimi len tak prejdeme bez toho, aby sme si uvedomili ich krásu a výnimočnosť.
Všetko to, čo možno berieme ako samozrejmosť sa môže nezvrátiteľne skončiť behom okamihu.
Každá pekná chvíľka v našich životoch je veľký dar, tak ako život samotný a my nesmieme dopustiť, aby ľudská hlúposť a nenávisť mali navrch a zničili pokoj v našich životoch a dušiach.
Musíme povedať NIE zlu, ktoré má mnoho podôb. Len tak si zachováme to, čo sme dostali darom.