čo život dal a vzal

O dva dni 22. 2. bude 75. výročie popravy mladej študentky Sophie Schollovej, jej brata Hansa a priateľa Christopha Probsta.
Sophie spolu s bratom 18. februára roznášali protinacistické letáky, ktoré vyzývali na zvrhnutie Hitlera a ukončenie vojny na Mníchovskej univerzite. Zatkli ich, 22.2. 1943 odsúdili za vlastizradu na trest smrti a ešte v ten deň ich popravili.
Katom Sophie Schollovej bol neslávne známy nacistický kat Johann Reichhart, ktorý popravil viac ako 3000 ľudí vlastne zdokonalenou gilotínou.
Lovec hláv, ako Johanna Reichharta nazývali, slúžil verne nacistickému Nemecku a po skončení vojny paradoxne v službách spojencov vešal odsúdených nacistov.
Tento chladnokrvný človek povedal, že nikdy nevidel nikoho ísť zomrieť tak odvážne a statočne ako Sophie Schollovú.
Hnutie „Biela ruža“, spolu so Sophie Schollovou sa stali symbolom protinacistického odboja.

Každý režim, každé zriadenie trestá tých, ktorí sa proti nemu postavia. Urobí z nich nepriateľov, odporcov, obete…
Mení sa doba, menia sa režimy, ale ľudské charaktery, ktoré svojim fanatizmom a túžbe po moci vytvárajú tieto režimy sa nemenia.
Antikomunisti doteraz vedú kampaň voči komunistom, hovoria o miliónoch obetí, ale nie sú ochotní pripustiť to, že aj tento režim ktorým sa pýšia v dnešnej dobe, má takisto milióny obetí.
U nás na Slovensku sa hovorí o tom, koľko ľudí zomrelo počas 40 rokov komunistickej nadvlády, koľko ľudí bolo uväznených kvôli svojmu presvedčeniu. Nepopieram, ľudia boli väznení, aj odsúdení na smrť.
Ale hovoriť o tých istých praktikách Mccarthizmu v USA je priam tabu, pretože to bol boj práve proti komunistom.
Prečo sa ten „krásny systém slobody a demokracie a kapitalizmu“ tak veľmi bojí komunistov a socializmu, keď sú už pár desaťročí minulosťou?
Európa sa znova dostáva do štádia fanatizmu „vyvolených“, presne tak ako to bolo v časoch nástupu nacizmu a fašizmu.
Hľadajú sa verní poskokovia a sluhovia, ktorí za úplatu šíria nenávisť, rozbroje v spoločnosti, naháňajú a nálepkujú nepriateľov systému a zriadenia, začína sa cenzúra, vytvárajú sa zákony, ktoré budú trestať ľudí s vlastným názorom.
Ako ďaleko toto všetko môže zájsť, vidíme v susednej Ukrajine.
Ľudia zatiaľ privierajú oči nad tým čo sa deje, možno aj preto, že sa majú relatívne dobre, ale aj preto, že nevidia žiadnu nádej a východisko.
Podobná situácia bola aj počas druhej svetovej vojny, keď sa zdalo, že Hitler je neporaziteľný.
Aj v našej krajine máme tisíce obetí tohoto režimu, ktoré nevinne zomreli práve vďaka falošnej slobode a demokracii. Čím sú podľa našich novodobých mocipánov nevinné obete vrážd mafiánov a iných ľudí, alebo tí, ktorí si sami siahli na život práve k tomu, že ich k tomu donútil tento systém tým, že ich obral o všetky istoty?
Máme ľudí, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti a tí, ktorí by mali niesť zodpovednosť za to, že sú v takej situácii, ich nazvali „Sociálne vylúčenými spoločenstvami“ a pomoc pre nich označujú za oslabovanie štátnej kasy…
Sophie Schollová a jej priatelia sa dokázali vzoprieť a bojovali proti totalite nacizmu a ich smrť nebola márna.
Dodali odvahu a nádej iným, aj keď sami boli zavraždení nacistickým systémom a zriadením.
Biela ruža by mohla byť aj v tom dnešnom totalitnom zriadení symbolom odvahy, statočnosti a nádeje.
Alebo si môžu všetci tí, ktorí túžia po lepšej spoločnosti, kde budú preferované skutočné hodnoty ako sú čestné konanie, spravodlivosť, úcta, pravda a obyčajná láska nájsť svoj vlastný symbol slobody, ktorý ich bude spájať…