čo život dal a vzal

„Asi nikdy nebudem ako XY“, napísal mi môj kamarát v maili.
Musela som sa usmiať pri jeho slovách. Pretože som rada, že nie je taký ako XY, ale je sám sebou.
Napísala som mu :“XY je XY a Ty si Ty“ a budem šťastná ak ostane tým, kým je, pretože podľa mňa je výnimočným človekom, aj keď on si to o sebe nemyslí.
Ale jeho slová ma priviedli k myšlienkam o tom, ako mnoho ľudí chce byť niekým iným.
Mladí ľudia majú svoje idoly, napodobňujú ich správanie, životný štýl, obliekania, účesy.
Tí starší si iste pamätajú dobu The Beatles, alebo rôznych hereckých, či športových hviezd.
Terajšia mládež má zasa svoje idoly.
Preto sa občas pousmejem, keď vidím napríklad v autobuse viac dievčat, ktoré v podstate vyzerajú rovnako… Rovnaký strih a farba vlasov, oblečenie, topánky, mejkap.
Mladí autori napodobňujú štýly zrelých umelcov, pretože sa im chcú vyrovnať.
Sú extrémy, keď ľudia postupujú plastické operácie len aby sa na niekoho podobali. Nedávno som kdesi videla mladého muža, ktorý sa chce verne podobať na plastovú bábiku „Kena“…
Možno je to tým, že nie sú spokojní s vlastným životom a myslia si, že ich idol ho má ideálny, rozprávkový a ani netušia, ako v skutočnosti žije, čo ho trápi.
Je dobré, ak máme v živote ľudí, ktorí nás inšpirujú svojou múdrosťou a životom, pretože len tak môžeme napredovať.
Môžeme čerpať to, čo nám zanechali a vyvarovať sa zbytočných chýb a svojimi myšlienkami, ktoré môžu byť staré aj niekoľko tisícročí z nás môžu formovať plnohodnotných ľudí s vlastnými morálnymi zásadami a hodnotovým rebríčkom.
Je dôležité, by sme dokázali rozlíšiť, ktoré myšlienky sú tie správne, aby sme dokázali byť „ľuďmi“.
Tou najlepšou školou, je škola života a vlastných skúseností. Vtedy dokážeme pochopiť, že naše chyby sú len naše a dokážeme si ich aj priznať, poučiť sa z nich a napraviť ich, alebo v lepšom prípade sa dokážeme poučiť z cudzích chýb a nerobiť zbytočne vlastné chyby.
Je dôležité ostať sám sebou, pretože práve to nás robí osobitými a jedinečnými.
Nepodlieham móde, rada nosím sukne a tričká, pončo, moje dlhé, občas strapaté vlasy nehýria pestrofarebnými melírmi, ale sem tam už objaví strieborný vlas. Nenosím gélové nechtíky a ani iné módne vychytávky, bránili by mi v práci a záhrade, nehanbím sa za vrásky smiechu okolo očí ani za to, že som plus size modelka, pretože to som ja, so svojimi prednosťami aj nedostatkami.
Nesnažím sa v písaní nikoho napodobňovať a viem, že moje blogy a básničky o láske, sú také také ako sa hovorí nedokonalé a neučesané, ale to som ja. Sú to len a len moje pocity, myšlienky a prežité skúsenosti.
Už sa nesnažím byť dokonalá, ako som to kedysi veľmi chcela.
Snažím sa byť a ostať sama sebou…

P.S. Lacko, veľká vďaka za inšpiráciu k napísaniu blogu…