čo život dal a vzal

Tento biblický príbeh pozná snáď každý z nás.
Je o hriechu starom, ako ľudstvo samé, o žiarlivosti, nenávisti a bratovražde.
Raz dávno, keď sme tento príbeh študovali na biblickej hodine, zamyslela som sa nad jeho významom.
A začala som premýšľať o Bohu.
Kresťanský Boh je predstavovaný ako Otec, všemohúci, vševediaci, milujúci svoje deti.
Premýšľala som nad tým, aký otec by uprednostňoval jedno dieťa pred druhým, aj keď by vedel, čo sa stane.
A Boh práve preto, že je všemohúci a vševediaci to mal veľmi dobre vedieť.
Musel vedieť, čo vyvolá tým, ako sa bude správať k tým dvom bratom.
Žiarlivosť, hnev, zlosť, nenávisť a následnú vraždu.
Dobrý a milujúci otec, ale aj matka sa správajú k svojim deťom tak, aby deti cítili ich lásku a podporu. Nemali by uprednostňovať jedno dieťa pred druhým a mali by im dávať rovnaký podiel lásky.
Láskavý a dobrý otec svoje dieťa upozorní svoje dieťa na jeho chyby, ale nikdy by ho nemal porovnávať s niekým iným.
Pretože každé dieťa je iné a nadané na niečo iné.
Premýšľala som, prečo Boh tým, ako sa správal ku Kainovi a Ábelovi, dopustil bratovraždu a nezabránil jej.
Počula som množstvo výkladov tohoto príbehu.
Vždy to bolo v tom zmysle, že Kain podľahol hriechu, ale žiadny výklad nehovoril o tom, prečo sa Boh nesprával k bratom spravodlivo.
Moje otázky, ktoré som položila, vyvolali najskôr hrobové ticho a potom prednášku o tom ako musím veriť tomu, čo je napísané v Biblii.
Často sa stáva, že ľudia veria niečomu, nad čím sa vôbec nezamysleli a často ani nechápu význam toho, čo im hovoria nielen kňazi.
Myslia si, že ak to hovoria „autority“, tak to musí byť pravda.
Môj pohľad na kresťanského Boha sa veľmi zmenil a hlavne sa zmenila moja viera.
Raz dávno, jeden významný český teológ a psychiater Max Kašparů povedal, že mnohí jeho priatelia sa stali kvôli štúdiu biblie ateistami, ale ich priateľstvo zmena neohrozila a chápe ich postoje a rozhodnutia.
Je veľmi dôležité premýšľať o tom, v čo veríme. O tom, čo nám hovoria iní a o tom, či to, čo konáme je správne. A hlavne by sme sa mali vcítiť do myslenia tých, ktorých sa naše skutky bytostne dotýkajú.
Možno by sme tak zabránili zbytočným trápeniam, ale aj tragédiám.