čo život dal a vzal

28 rokov po prevrate sa neustále dozvedáme akí boli tí komunisti fušeri a nemožní a v akom blahobyte a ekonomickom zázraku teraz žijeme.
Tí, ktorí nás o tom presviedčajú, veria svojim slovám, pretože v tom blahobyte žijú. Ani sa nečudujem ich slovám, veď po prevrate sa zo Slovenska stala pre ziskuchtivých podnikavcov „zasľúbená zem neobmedzených možností“ hotové bájne Eldorádo.
Nuž to, že skupina ľudí má pocit, že žije v blahobyte a prosperujúcej krajine neznamená , že ten pocit zdieľajú všetci ostatní občania.
Občas mi príde smiešne keď počujem, čo všetko sme v socializme nemali a čo nám chýbalo. Zvláštne, že všetko to boli najmä hmotné veci. Občas zapochybujem o duševnej spôsobilosti sťažovateľov, keď sa dozviem, že kvôli tým hnusným komunistom sme nemali počítače, internet a podobné vychytávky…
Pravdou je, že sme nemali mnohé z toho, čo máme dnes ..
Mali sme len jednu stranu, na ktorú ľudia svorne nadávali, pretože si mysleli, že papaláši sa majú na rozdiel od nich veľmi dobre…
Teraz máme niekoľko desiatok strán, každý chce vládnuť, pretože vie, že keď sa raz dostane do kolotoča moci, tak má o budúcnosť postarané.
Nemali sme osady plné ľudí na okraji spoločnosti, pretože tí zlí a hnusní komunisti nútili všetkých pracovať, aby mali nejakú životnú úroveň.
Stále žijeme v tých istých „králikárňach“, v ktorých sme žili aj predtým a mnohí sú radi, že majú strechu nad hlavou. Pravdou je že tieto králikárne začali po kozmetických úpravách hýriť farbami, ale je to ako keď sa stará prostitútka nahodí do handričiek pre mladé baby a na tvár nahodí centimetrovú vrstvu omietky líčidiel, vek nezakryje…
Nové „králikárne“ na rozdiel od nenávideného režimu pribúdajú slimačím tempom.
Tesne po revolúcii začal boom výstavby kresťanských chrámov, ktoré teraz zívajú prázdnotou. Teraz rastú novodobé chrámy boha Mamona, obrovské nákupné centrá. Tam kde by mestá mohli urobiť parky na oddych, vyrastajú tieto načančané monštrá. Prešovčania to možno poznajú…
Občas, keď je to nevyhnutné a musím ísť do takého nákupného centra cítim sa tam ako v nejakej hrobke…
Výklady obchodíkov lákajú kupujúcich, ale sú poväčšine prázdne, takisto aj kaviarničky, ľudia chodia s prázdnymi pohľadmi po chodbách a zabíjajú čas…
Rastú nám nové továrne – montážne dielne, zahraniční investori a mali by sme im byť vďační, za to, že máme vôbec prácu… A fabriky, vďaka ktorým mali ľudia prácu a zabezpečovali sebestačnosť národa chátrajú polorozpadnuté, rozobraté, rozkradnuté…
Skutočne nám chýbalo v časoch socializmu práve toto?
Mne chýba ľudskosť a priateľskosť, ktorá tu predtým bola. Ľudia sa starajú hlavne o to, aby prežili, na luxus akými sú koníčky, voľný čas, kamarátske posedenie pri pive majú čas zriedka. Uzatvárajú sami do seba a cítia sa osamotení. Mnohí žijú v spoločnosti televízorov a počítačov, ktoré im nahrádzajú to, čo bolo predtým normálne.
Mnohí sa správajú ako predátori a je im jedno, koľkým ľuďom ublížia, koľkých dostanú do dlhového otroctva, koľkým zoberú strechu nad hlavou…
Pocit moci nad inými im zvyšuje ich pocit dôležitosti a výnimočnosti. V skutočnosti nie sú ani dôležití, ani výnimoční…
Mnohí sa správajú ako ponížení služobníčkovia a za „kus žvance“ sú ochotní bozkávať svojim chlebodarcom topánky…
To, v akej krajine a zriadení skutočne žijeme dokazuje, že najšikovnejší mladí ľudia utekajú odtiaľto preč, nie je kvôli tomu, aby trhli kariéru v zahraničí, ale kvôli tomu, že tu nemajú žiadnu budúcnosť a sociálne istoty.
Ľudia túžili po lajne, zabalenom v trblietavom pozlátku a teraz ho majú až nadmieru. Pohrdli istotami a tým čo mali a teraz vidia, že to pozlátko opadáva a ostáva len špina a smrad…
Ako sa hovorí: Bolo koze dobre, išla na ľad tancovať…