čo život dal a vzal

Deti sa rodili, rodia a budú rodiť…
Je to v záujme prežitia nášho druhu, národa, rodu…
Články o tom a teraz aj film, ako zle sa zaobchádza s rodičkami, dehonestujú zázrak života akým narodenie dieťaťa je.
Kedysi ženy rodili doma a nerobili z pôrodu „tyjáter“ ako ho robia teraz. Ženy a rodiny vnímali pôrod ako prirodzenú skutočnosť, kolobeh života, tak ako aj smrť. Dokázali rodiť s pomocou skúsených žien – babíc, ktoré boli často šikovnejšie ako lekár a vedeli zachrániť ženu aj novonarodené dieťa. Lekár bol privolaný len vo veľmi nevyhnutných prípadoch.
V dnešnej „vyspelej dobe“ máme mnoho vymožeností, lekári vďaka vyspelej prenatálnej starostlivosti dokážu pomôcť udržať tehotenstvo tam, kde by bol prirodzený potrat. Dokážu zachrániť predčasne narodené dieťatko s nízkou pôrodnou hmotnosťou, ktoré by malo malú šancu na prežitie.
Vďaka moderným prístrojom dokážu diagnostikovať vrodené choroby detí a dokonca operovať dieťatko v maternici.
Žijeme v dobe technických zázrakov a umelej inteligencie. Obklopuje nás mnoho „múdrych“ technických hračiek, len mám pocit, že ľudstvo začalo vďaka tomu akosi hlúpnuť. Inak to neviem nazvať.
Možno práve táto doba technických “ zázrakov“ spôsobila to, že sa človek začal zameriavať sám na seba a stáva sa egoistom.
A dokonalý prejav takého egoizmu sú práve spomínané pôrody.
Pôrod je bolestivý a namáhavý proces a je normálne, že ženy potrebujú pomoc v podobe psychickej útechy, alebo zmiernenia bolestí.
Ale keď naše mamy a staré mamy dokázali rodiť bez fitlôpt, masážnych vaní a epidurálok, ako je možné, že to veľa žien zrazu nezvláda a potrebuje byť stredobodom pozornosti.
A čo takto zamerať sa nie na seba, ale na dieťa, pre ktoré je pôrod takisto namáhavý proces. Ten maličký drobček opúšťa bezpečie a teplo maminej maternice a musí sa dostať von cez úzke pôrodné cesty. Musí sa prvý krát v živote nadýchnuť a po odstrihnutí pupočnej šnúry už nie súčasťou mamy, ale samostatnou ľudskou bytosťou, vo svojej bezbrannosti odkázanou na našu ochranu a pomoc.
Mám za sebou pár pôrodov a každý bol iný…
Ale pri každom, som kontrakcie a bolesti vnímala ako krok, ktorým som bližšie k narodeniu svojho dieťaťa a času, keď mi ho vložia do náručia.
Ak sa žena upriamí nie na seba, ale na svoje dieťa, vtedy bude pre ňu tehotenstvo a pôrod zázrakom života.
Robiť mediálny humbuk okolo niečoho takého intímneho ako je pôrod, je podľa mňa len ďalším vyvolávaním senzácií.
Nová móda súťaživosti priniesla svoje ovocie v tom, že mamičky sa predháňajú v tom, ako ktorá viac trpela pri pôrode, ako sa o ňu nestarali, ale našťastie je dosť takých, pre ktoré je dieťa skutočným darom.
Pravdou ale je, že niekedy je personál nemocnice dosť necitlivý, zažila som to sama na vlastnej koži a bojovala o život svojho dieťaťa po chybe mladého lekára zo všetkých síl. Možno však aj on potreboval dostať životnú facku, aby sa prestal hrať na boha, pretože tú skutočnú facku skoro dostal od primára priamo predo mnou…
Možno už nikdy viac v živote neurobil podobnú hlúposť… Dnes je z môjho dieťaťa, o ktorom mi tvrdili, že je slabé a nemá šancu prežiť, aj vďaka psychickej podpore a dlhému úprimnému rozhovoru s iným mladým detským lekárom, krásny, talentovaný už dospelý mladý človek, ktorý má život pred sebou.
Všetko v našom živote je len o nás samotných. O tom, ako vnímame dar života. Čím sú pre nás naše deti.
Niekdy mám strach, že vďaka technickej a technologickej vyspelosti, ženy kvôli vlastnému egoizmu a pohodlnosti odmietnú byť nositeľkami života a ich deti budú vynosené nie náhradnými matkami ako je to teraz, ale umelými maternicami riadenými počítačmi…
Hystéria v podobe súťaživosti vo výchove detí je téma na samostatný blog…