čo život dal a vzal

Včera som bola po dlhšej  dobe znovu v kostole.

Prečo?

Bola som zvedavá, či sa niečo zmenilo. Možno k lepšiemu, alebo horšiemu. Chcela som vedieť akú útechu prináša Cirkev a Božie slovo pre veriacich práve teraz, keď sa ľudia začali ku sebe správať horšie ako zvieratá, keď peniaze a bohatstvo zatemňuje zdravý rozum a láska sa stala sprofanovaným pojmom.

Kázeň bola o „milosrdenstve k blížnemu“. Príbeh o „Milosrdnom Samaritánovi“ pozná snáď každý, ale trošku ho pripomeniem.

Je to príbeh o človeku, Izraelitovi, ktorého prepadli, okradli, dobili. Išiel okolo neho kňaz, nepomohol mu. Išiel okolo neho levíta (levíti boli chrámoví služobníci, speváci, učitelia) a tiež mu nepomohol, obaja sa ponáhľali .

Išiel okolo Samaritán, ošetril toho úbožiaka, odviezol ho do hostinca, strávil pri ňom nejaký čas a zaplatil mu v hostinci ubytovanie aj opateru.

Samaritáni boli v tej dobe v otvorenom nepriateľstve s Izraelitmi, boli pre Izraelitov podradným kmeňom.

Na tom príbehu ma vždy fascinovalo to, že je obrazom dnešnej doby.

Doby, kde milosrdenstvo, láska, sociálne cítenie nemá pomaly miesto.

Doby, kde sa o milosrdenstve a láske tiež rozpráva v chrámoch a ľudia odtiaľ výjdu a k trpiacemu blížnemu sa nesklonia.

Morálne hodnoty dostávame do vienka hneď pri narodení, nikto z nás sa nenarodí ako zlodej, mamonár, či vrah.

Čo sa stane s človekom, že sa stáva takým. Čo ho donúti k tomu, aby dal vo svojom živote prednosť zlu?

Cirkev hlása, že dobré vlastnosti sme dostali od Boha a lepšíme sa stávame vďaka Ježišovmu utrpeniu a smrti, ktorou vykúpil ľudstvo z hriechu…

Tak prečo sa kresťania stavajú tak vlažne k utrpeniu sveta? Prečo často krát blížnemu pomáhajú ľudia bez vyznania a fanatickej viery?

Ako môže o morálke a milosrdenstve kázať Cirkev, ktorá si celé stáročia a nielen v Európe upevňuje svoju moc a bohatstvo zlom, intrigami, vraždením…

Kresťanská cirkev, ktorá hlása, že jej hlavou  je Ježiš Kristus, rebel, ktorý sa búril proti zákonu,  ktorým ovládali zákonníci a farizeji Izraelitov. Búril sa proti pokrivenej morálke tej doby a musel preto zomrieť…Cirkev, ktorá zneužila všetko, čo možno urobil a povedal a prekrútila to vo svoj prospech na ovládanie ľudí…

Ježiš, možno o sebe vyhlasoval, že je Božím synom,presne  takým istým ako každý, kto verí v Boha.

A ďaľší príbeh, o chudobnej vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice svoje posledné peniaze…

Ježiš kritizoval tých, ktorý dávali len zo svojho prebytku. Cirkev vyzdvihuje vieru a obetu chudobnej vdovy, ktorá obetovala všetko čo mala, ale aj tento príbeh je hrubo zneužitý, vôbec nie je o peniazoch, ako ho cirkev dosť často prezentuje…

Ak to má byť v rovine bohatstva, tak prečo Cirkev nejde príkladom, nerozdá všetko to svoje nahrabané bohatstvo v prospech chudobných, ale púšťa len odrobinky z prebytkov? Prečo napríklad taký kňaz, ktorý takto napomína veriacich, nerozdá všetko čo má, a nespolieha sa na to, že Boh sa o neho prostredníctvom vďačných a láskavých  veriacich postará, ubytujú ho, nakŕmia a ošatia…

Budem parafrázovať Shakespearovho Hamleta: Niečo zhnité je v Kresťanskej cirkvi…

Takže  Kresťanská cirkev pre mňa stále ostáva „územím nepriateľa“…

Slnovratovo  22.8. 2016