čo život dal a vzal

Dnes je deň detí. A ráno, v sro hovorili moderátori o tom, v čom sme chodili poobliekaní do školy v časoch „hlbokej totality“.
Dá sa vôbec porovnávať neporovnateľné?
Viem, že sme nosili „tie otrasné“ bavlnené pančucháče v zime, ale neboli sme večne prechladnutí a naše matky nehysterčili pri náznaku soplíka.
Mimochodom, tie kvalitné pančucháče sa teraz zháňali ťažšie ako za socíku.
Nosili sme rovnaké svetre, pretože iné v obchode neboli? Lenže tie svetre boli kvalitné a to, že sme „dedili“ oblečenie po starších súrodencoch, alebo iných rodinných príslušníkoch nás netrápilo.
Naše mamy nám veľa oblečenia dokázali vyrobiť samé, vedeli šiť, pliesť, háčkovať. Aj napriek tomu, že chodili do práce a doma ich čakala druhá šichta okolo rodiny, vždy si našli čas, a vyrábali malé umelecké dielka.
Dnes sú obchody preplnené „lacnými šmejdami“ ktoré stoja závratné sumy pre mnohé rodiny a ktoré vyrábajú za smiešnu mzdu pre obrovské odevné firmy, často krát malé deti v krajinách tretieho sveta. Nakupujeme v „číňakoch a sekáčoch“, veď kto by už len plietol sveter keď si značkový a kvalitný, ešte nenosený, s visačkou môže kúpiť za pár drobných, len preto že obchody majú obrovský nadbytok, alebo kúpychtivé angličanky neodhadnú svoju vášeň pre výpredaje a nakúpia množstvo oblečenia, ktoré potom končí v kontajneroch a vyváža sa do postkomunistických krajín…
Počúvala som len chvíľku to čo rozprávali v rozhlase a pochopila som krutú pravdu…
Našu krajinu prevalcoval konzum…
Už dávno nie je dôležité to, akí sme vo vnútri a kým sme, ale to ako sa prezentujeme pred ostatnými a čo máme oblečené.
Hovorí sa, že šaty robia človeka, ale iba navonok.
Možno sme ako deti chodili v rovnakých modrých tepláčikoch a tričkách, ale stále sme mali okolo seba kopec kamarátov, vedeli sme sa hrať a zabávať a nepotrebovali sme k tomu najmodernejšie technické hračky. Mnoho detských kamarátov sa stalo našimi priateľmi, pretože nás spájali rovnaké záľuby, názory.
Dnešné deti boli vhodené do stoky konzumu, spoločnosť aj cez ne tlačí na rodičov, aby im kupovali najmodernejšie technické vychytávky, ktoré ich oberajú o živý kontakt s kamarátmi.
Malé dievčatká sa vďaka svojim idolom z tv obrazoviek maľujú, obliekajú vyzývavo. Trinásť – štrnásť ročné žabky sa stávajú profesionálnymi modelkami…
V štrnástich som netušila čo je makeup, netrápilo ma, čo mám oblečené a dokonca som netušila, čo je to sex. Bozkávanie bol vrchol romantiky, ktorá sa vo mne prebúdzala.
Ale zato som mala prečítaného komplet Zamarovského, knihy o našich národných dejateľoch, Štefánikov životopis. Čítali sme „Mayovky a Verneovky“ a hlavne sme mali fantáziu, ktorá dokázala pracovať aj pri detských rozprávkach a hrách na plné obrátky.
Tých pár slov, ktoré som ráno počula mi pripadalo také „kopnutie si“ do minulého režimu za každú cenu.
Moderátori sa snažili porovnávať neporovnateľné. V minulom režime moja generácia dostala detstvo darom. Dnešnej generácii „konzum“ detstvo deťom odopiera a kradne.
Medzinárodný deň detí… Časť detí ho trávi v naplánovanej bohatej zábave s drahými hračkami a časť detí ani netuší že nejaký MDD existuje, bojujú o vlastné prežitie.
Každé dieťa má právo na šťastné detstvo a dospelí im ho pre svoju chamtivosť a egoizmus odopierajú.