čo život dal a vzal

Štatistiky uvádzajú, že na Slovensku sa ku kresťanskej viere hlási okolo 80% obyvateľov.
Je to dosť vysoké číslo.
Dokonca máme aj vraj “ nevypovedateľnú zmluvu“ s Vatikánom.
Desatoro, podľa ktorého by mali kresťania žiť a ešte aj Ježišove prikázania, by malo byť zárukou ich čistého a mravného života.
Malo by byť…
Ako to však vyzerá v skutočnosti?
Podpísaním Vatikánskej zmluvy si na Slovensku upevnila moc skupina ľudí, ktorá prachsprosto využila vieru a naivitu veriacich ovečiek na svoje obohatenie sa.
Pamätám si to nadšenie katolíkov, ani netušili aké jarmo na seba uvalili.
Zmluva je výhodná aj pre iné konfesie na Slovensku, ticho ju podporujú, vedia, že z rozpočtu budú platení ich duchovní a budú dostávať štátne príspevky a vedia aj to, že blízkej budúcnosti nebude hroziť odluka Cirkvi od štátu.
Politické strany, ktoré mali v názve výraz kresťansko…, kresťanská…, narobili Slovensku najväčšie škody.
Tvárili sa pritom ako boží baránkovia, stelesnenie ľudomilnosti…
Veľmi dobre si pamätám „Bicyklový majdan“ a aj tie reči ľudí, ktorí sa nechali oblbnúť sľubmi o dvojnásobných platoch…
“ Je to dobrý človek ten Dzurinda i pán farár to hovorili… Na kázni pán farár hovorili, že sa budeme mať lepšie, keď ho budeme voliť“…
A tak nastal nekontrolovateľný výpredaj všetkého, čo Slováci vybudovali, dosiahli, počas 40-tich rokov slobody.
Nastal predaj nás samotných vstupom do Únie… Slovensko sa stalo kolóniou a my poddanými… Výborný príklad skutočnej kresťanskej lásky…
Ako to vyzerá s kresťanstvom v bežnom živote?
Stretla som sa s takými situáciami, kedy sa človek pýta: „Je toto vôbec možné?“
Zistila som, že dobrý kresťan je ten, ktorý chodí pravidelne do kostola, prispieva do kasičky a kamaráti sa s farárom…
Čo na tom, že je to huvát, tyran, ktorý terorizuje celú svoju rodinu, drží ju pekne nakrátko a všetci sa bo boja tak, že nemajú odvahu to niekde nahlásiť, lebo ani farár im nepomohol… A na dedine je to úplne normálne…
Charakter človeka, to čo má v srdci nie je dôležité. Kritizovať ťažko chorého človeka, že nie je dobrý kresťan, lebo nechodí do kostola je scestné… A čo keby kňaz dvihol zadok a išiel on za ním a psychicky ho podporil?…
Čo ma však najviac zarazilo bolo vyberanie peňazí. Deje sa to počas Eucharistie, kedy kňaz premieňa chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista a je to najdôležitejšia časť bohoslužieb. Pamätám si, že kedysi chodil kostolník „so zvončekom“, neviem prečo sa tomu tak hovorilo, možno preto, že keď tam niekto hodil mincu, tak to cinklo. Teraz som bola svedkom toho, že si veriaci po laviciach podávali otvorený košíček, všetci šušťali ako hľadali peniaze po vreckách a absolútne skoro nikto nevenoval pozornosť tomu, čo sa modlí kňaz, len automaticky odriekali naučené frázy…
Rozmýšľala som nad tým, že ten košíček je výborný psychologický ťah…
Musíš tam niečo hodiť, lebo ak by si nedal nič, tak by to videli tí ostatní a najlepšie je, že vidia aj koľko…
Zvláštnosťou sú aj rôzne prikázané ofery a pod.
Neviem ako sa spravujú financie v RKC, viem len to, že v ECAV sa vedie podrobné účtovníctvo a za financie zodpovedajú právoplatne zvolení zástupcovia cirkevníkov…
Keď prechádzam Slovenskom, tak najkrajšie budovy po dedinách sú fary a kostoly…
Kde ostali sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti?
A kde vlastne ostal Boh?
Veriaci sa na omši modlili za pápeža, vzývali Pannu Máriu, svätcov, aby za nich orodovali…
Modlili sa za štedrosť bohatých, aby sa vedeli podeliť…
Vyšla som z toho chrámu, ktorý bol postavený na Božiu slávu a ktorý mal byť plný Boha s pocitom prázdnej duše.
Božiu prítomnosť som tam necítila a hlavne nie pri tých zvláštnych obradoch…
Necítila som Božiu prítomnosť ani v ľuďoch, ktorí tam boli…
Premýšľala som, čo by si o tom všetkom myslel ten, kvôli ktorému je celé to divadlo…
Už sa vôbec nečudujem, že Zlo tak prekvitá…