čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Pixabay

V každodennom zhone som sa na chvíľu zastavila a pozorujem cez veľké okno pracovne okolie domu. Listy hortenzie v poludňajšom slnku hýria pestrými jesennými farbami a z mladej lipy lenivo opadáva lístie. Vzadu na sade sa opatrne  zakráda loviaca mačka, pár neskorých jabĺk ešte čaká na obratie a čas pomaly plynie, tak ako stále. O to rušnejšia je premávka na hlavnej ceste. Obrovské kamióny, ktoré sa ponáhľajú s nákladom bohvie kam a ľudia v osobných autách sa rovnako náhlia za svojimi povinnosťami.

Áno, čas plynie stále rovnako, to len my sa stále viac a viac ponáhľame a mnohí z nás už dávno prestali vnímať čas svojho života, o ktorý prichádzajú práve týmto zhonom.

Ktovie, kde sa stala chyba  v systéme, alebo moderne povedané priamo v matrixe, keď ľudia zabúdajú nielen na čas vlastného žitia, ale ani netušia akú hodnotu a význam má ich život.

Možno je to všetko spôsobené  najmä tým, že všetko to čo by malo  človeka posúvať, aby mohol napredovať po všetkých stránkach je znehodnotené a použité proti nemu, na jeho úpadok.

Čo sa stalo z práce, ktorá by mala človeka napĺňať? Z práce, v ktorej by mohol rozvíjať svoju tvorivosť, vedomosti, znalosti?

Práca sa stala pre mnohých nutným zlom, či otroctvom a bola zdehonestovaná iba na spôsob zaobstarania si tých najnutnejších prostriedkov na prežitie.

Čo sa stalo z umenia, ktoré by malo povznášať ľudského ducha a napĺňať človeka krásou, šťastím, vnútorným pokojom?

V mnohých prípadoch sa stalo umením hnusu, ktoré človeka začína degradovať na podradný živočíšny druh. Stalo sa lacnou zábavou, ktorá núti človeka „zabíjať“ drahocenný čas žitia.

Stačí spomenúť rôznu televíznu zábavu, kde v pozadí zaznieva smiech, aby človek vedel kedy sa má smiať. Filmy, či hry plné násilia a vraždenia z človeka vytvárajú bezcitné monštrum.

Technické a technologické výdobytky spôsobili, že človek sa postupne stáva ich otrokom a je na nich závislý ako na tvrdých drogách. Veď koľkí z nás sú otrokmi soc. sietí a vymenili skutočné medziľudské vzťahy za tie virtuálne a viac času ako so svojimi blízkymi, či skutočnými priateľmi trávia s tými imaginárnymi , často anonymnými postavičkami, s ktorými spoločne strácajú čas vlastného žitia.

Je zvláštne vidieť, ako mnohí dobrovoľne dávajú tento vzácny čas najmä tým, ktorí ich oň cielene okrádajú a týmto spôsobom ich takto ovládajú.

Nuž a nakoniec príde okamih, keď sa čas žitia skončí a človek odíde bez toho, aby vedel prečo žil, čo bolo zmyslom jeho života. Žiaľ, vtedy je už pre človeka neskoro na všetko.

Preto možno na  začiatok stačí trochu spomaliť, či zastať a pozrieť sa na svet okolo seba, vnímať krásu bežných vecí a zamyslieť sa nad tým, kto vlastne som.

Potom človek možno začne premýšľať, že nechce byť len „ľudským kamiónom“, ktorý je niekým riadený takým spôsobom, aby sa stále by ponáhľal a prinášal hlavne  zisk svojmu vodičovi. A možno práve vtedy pochopí, že to najvzácnejšie čo človek má, je čas jeho vlastného žitia…

Devana

Slnovratovo 29. október 2024

Článok bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk