čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Pixabay

Pred dvoma dňami mi dcéra poslala fotku snežienok…

Tá fotografia mi pripomenula detstvo a záhradu starej mamy, kde rástli husto medzi kríkami ríbezlí, ale ich drobné kvietky bolo vidieť aj v kvetinovej záhrade,

Snežienky sú nádherné kvietočky, hoci sú malé a krehké. Dokážu potešiť oči aj srdcia prvým nádychom novej jari.

Tie, čo rástli v záhrade starej mamy voňali omamnou vôňou na ktorú som si po toľkých rokoch spomenula, tak ako aj na vôňu tých, ktoré raz priniesol tatino z hory. Spomenula som si ako prišiel z roboty, v jednej ruke mal kytičku lesných jahôd a v druhej snežienky. V tej chvíli sa mi to zdalo nemožné…

Snežienky v horúcom lete. Potom mi prezradil, že robili vysoko v horách a na severnej strane, kam sa slnko dostalo len málokedy. Tam našiel celú lúku snežienok…

Je to zvláštne, ako dokáže jedna fotka vyvolať toľko spomienok na drahých ľudí, na ich úsmev a lásku.

Je zvláštne ako sa človek stáva na pár okamihov dieťaťom. Stačilo zatvoriť oči a bola som v záhrade starej mamy a cítila som v duši vôňu, takú známu a pritom vzdialenú v čase, voňu na ktorú sa nedá zabudnúť…

Tak, ako sa nedá zabudnúť na ľudí, ktorých máme v srdci…

Tak ako sa nedá zabudnúť na náruč plnú lásky, na objatie, na okamihy šťastia, ktoré nám boli a aj sú dopriate prežiť…

Devana

Slnovratovo

Článok bol zverejnený na: Belobog.sk