čo život dal a vzal

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Stála som pod naším veľkým smrekom na záhrade a pozorovala som sivobielu hmlu dažďa, do ktorej sa ponárala okolitá krajina. V diaľke lenivo bublalo hrmenie búrky a drobné  kvapky vody husto  padali na trávu, ktorá sa pod ich náporom skláňala k zemi. Cítila som, ako si zopár z nich našlo cestičku aj pomedzi husté ihličie a cupkalo po kapucni bundy, do ktorej som sa zababušila. Stiahla som si kapucňu z hlavy a nechala padať dážď do vlasov  a na tvár…

V tej chvíli som pocítila aké krehké je ľudské bytie, aký je život niekedy príliš krátky a niekedy príliš dlhý. Príliš krátky na všetko, čo by sme chceli vykonať,  vytvoriť. Príliš krátky na to aby sme zmúdreli a dosiahli skutočné poznanie. Príliš krátky  na to, aby sme napravili všetky svoje omyly.  Príliš krátky na lásku a ľudskosť.  A naopak, príliš  dlhý na utrpenie, ktoré si často spôsobujeme sami svojimi chybami a hlúposťou. Príliš dlhý na bolesť, ktorú sme iným zapríčinili svojou nerozumnosťou, egoizmom, pýchou, chamtivosťou, nenávisťou a neľudskosťou.

Áno, bytie človeka je krehké, veľmi krehké a uvedomíme si to vždy, keď niekoho strácame, alebo sme už stratili, alebo keď odchádzame aj my samotní. Alebo si na jeho krehkosť spomenieme, keď niekoho stratíme až priveľmi náhle.

V jeden deň je náš život zaliaty slnkom šťastia a my sa kúpeme v jeho žiare a teple a na druhý deň sa môžeme ocitnúť v sivomliečnej hmle búrky života, ktorá nás dokáže zasiahnuť  tak prudko, že sa nestačíme ani nadýchnuť.

A možno stačí málo… Možno stačí pochopiť význam a zmysel života, nášho aj toho, ktorý nás obklopuje. Prijať krehkosť bytia seba samých, vlastnú smrteľnosť a snažiť sa stať skutočným Človekom. Človekom, ktorý aj búrku života vníma  ako dar, ktorý mu pomôže napredovať a formovať  vlastnú dušu. Pretože po každej búrke napokon vyjde Slnko a my sa budeme znova tešiť z jeho krásy a náš život bude plný jeho svetla.

Devana

Slnovratovo 24. september 2023

Článok bol zverejnený na: Belobog.sk