čo život dal a vzal

Žijeme taký normálny život, ktorý je plný katastrof. Optimisti chápu katastrofu ako príležitosť, pesimisti zas ako tragédiu. Ak chceš vedieť o sebe viacej, pozri sa na svojho životného partnera. V Božskej komédii života je dôležité, aby sa človek mohol pozrieť do nastaveného zrkadla – svojich detí. Našu dušu zrkadlia zas naše vnúčatá. A to je živý odraz systému hodnôt, ktorý riadi jednotlivca. Lebo je známe, že Boh sa človeku zjavuje v dieťati. Aj preto je zmyslom života láska, hoci Dušan za najvyššiu hodnotu pokladá slobodu.

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Ak mám prispieť k diskusii o rodine, je potrebné aspoň pár poznámok na úvod, ktoré vytvoria rámec uvažovania v ktorom chápem rodinu a jej postavenie v živote jednotlivca a ako súčasť spoločnosti. Vedomie človeka nie je nič inšie, ako adaptačný mechanizmus, ktorý umožňuje človeku v inej kvalite chápať prostredie v ktorom žije, či už je to prostredie prírody alebo je to sociálne prostredie, ktoré si aktívne vytvára. Je to vedomie, ktoré vyčlenilo človeka z prírody, hoci biologický organizmus je jeho súčasťou. Podstatou vedomia je ale aj nesmierne náročná úloha posúdiť v akom stave sa nachádza príslušný predmet záujmu človeka v zmysle dobra a zla. Vec sama o sebe nie je dobrá a ani zlá, túto vlastnosť nadobúda až pri posúdení kontextu v ktorom sa nachádza. A aby úloha bola ešte zložitejšia, aj ten kontext sa dynamicky mení. Je pražiace slnko po 40 bezoblačných dňoch dobro alebo zlo? Ak 40 dní prší, je dážď dobro alebo zlo? Ako hovorí Erich Fromm, posúdenie dobra a zla v dynamicky meniacom sa kontexte vonkajších súvislostí je presne ten pomyselný kríž, ktorý ľuďom naložil Boh na plecia. Nuž a aby sme to nemali na Slovensku jednoduché, nám osud prisúdil rovno dvojkríž. Vedomie človeka je nekonečné a obsiahne celý svet a predsa je ohraničené našim biologickým telom. Moderný výskum neurobiológov hovorí, že najprv musíme situáciu zaznamenať cez pocity biologického tela a až následne si tvoríme zásobu emócii, ktorú používame v opakovaných situáciách. Meranie dynamiky emócií umožnilo vyjasniť vzťah medzi biologickým telom a vedomím a určiť, že najprv musí človek byť a až potom, po nazhromaždení dostatočného objemu informácií v pamäti z prežitých udalostí, môže človek vytvárať racionálne konštrukcie a teda myslieť. Človek je živým systémom a ako taký vyhovuje popisu komplexného adaptívneho systému. Komplexné adaptívne systémy existujú na fázovom rozhraní usporiadania a chaosu. Sú to systémy, ktoré sú schopné prijať energiu, spracovať ju na svoje adaptačné procesy a následne energiu uvoľniť z organizmu. Významným objavom je, že aj chaos je určovaný svojou riadiacou rovinou. Človek sa vyvíja adaptáciou na prostredie v ktorom žije, t.j. na podnety ktoré mu poskytuje po počatí a po narodení matka, následne rodina a spoločnosť. Svet predstavuje pre narodené dieťa chaos. Až postupne, vlastnou skúsenosťou získava informácie, ktoré mu umožňujú vybudovať štruktúru, ktorá chaos pretvára na systém, ktorý je uchopiteľný vedomím človeka. A presne tu je úloha legiend, rozprávok, báji a povestí či mýtov, ktoré si človek vytvára s cieľom pochopiť riadiacu rovinu chaotického systému nazývaný svet. Mýtus, báj alebo povesť či legenda je  nástroj na prevod sveta ako zložitého, mnohotvárneho a komplementárneho systému, s nekonečným počtom odtieňov šedej medzi svojimi protipólmi bielej a čiernej, umožňujúcej vyjadriť jeho esenciu v kontexte dobra a zla. A presne to je aj úloha rodiny, sprostredkovať dieťaťu svoje minulé skúsenosti, vytvoriť dieťaťu prostredie, na ktoré sa počas vývoja adaptuje. Spoločnosť sa ale vyvíja. Tento progres je potrebné začleniť do výchovy ako ďalší podnet, stimulujúci adaptačný proces dieťaťa. A presne tieto podnety stimulujúce adaptačné mechanizmy v dieťati určujú, kým sa dieťa stáva. Ak dnes vieme, že nevedomé komunikácie sprostredkovávajú cez emócie a prozódiu až 93% všetkých informácií, je zrejmé, že dieťa získava práve týmto spôsobom rozhodujúci objem informácií. Obrazne povedané nasáva informácie z prostredia v ktorom sa nachádza ako špongia. Sú to tieto informácie, ktoré formujú osobnosť dieťaťa. Je to rodina a medzigeneračný prenos informácií, ktoré vytvárajú základ identity človeka.  Je to rodina, ktorá vytvára systém hodnôt, ktoré v nevedomých procesoch riadia členov rodiny. Dieťa sa stáva v procese medzigeneračného prenosu hodnôt obrazom svojich rodičov. Vnúčatá sú zas obrazom duše starých rodičov. Minimálne v základnej štruktúre riadenia ich osobností v podobe systému hodnôt.

V kontexte, ktorý uvádzaš je potom jednou zo základných otázok zároveň aj nasledovná. Je podstatou človeka dobro alebo je ním zlo? Má už filozofia odpoveď na túto otázku?  

Filozofia síce skúmala takto nastolený problém a robila rôzne analýzy z pozície tak dobra alebo zla možno viac ako tri tisíc rokov.  Nech sa človek skúmal z jednej alebo druhej strany, vždy bolo dostatok argumentov a protiargumentov, ktoré neumožňovali kritickej analýze uzatvoriť tento problém. So zaujímavým riešení prišiel Blaise Pascal, ktorý poznamenal, že jediné, o čom je možné tvrdiť, že je vždy prítomné v človeku, je rozpor. Neurobiológia už postúpila ďalej, aby sme mohli povedať, že tento rozpor pramení z rozporu medzi nevedomými a vedomými procesmi. Posun vo fyzike tuhých látok a IT technológii umožnilo zostaviť prístroje schopné merať dynamiku emócií človeka. Z hľadiska aktivít mozgu došlo k zisteniu, že u každého jednotlivca existuje na pravo ľavej osi vždy bod, v ktorom mozog vykazuje svoju maximálnu aktivitu. Nuž a to dominantne určuje, či príslušný jednotlivec vníma svet pozitívne a jeho organizmus je riadený tak, že dochádza k jeho reprodukcii a obnove, alebo je riadený negatívne, produkuje hormóny stresu a teda z dlhodobého hľadiska sa vyčerpáva. V jednom organizme, ale existuje iba jeden bod. Reálne zmeniť nastavenie tohto bodu si vyžaduje ohromné úsilie jednotlivca. Budhisti uvádzajú, že až tridsaťročná meditácia na súcit viac hodín denne umožňuje posunúť tento bod maximálne vpravo. Naopak, negatívne mysliaci ľudia majú tento bod na pomyselnej osi vľavo. Kým svet budhistov je zameraný hlavne na emóciu súcitu a emócie závisti, nenávisti a chamtivosti chápe ako jedy organizmu, kresťanský svet je formovaný práve týmito emóciami. Ak by ti chcel niekto narozprávať, že je sociálnym demokratom, t.j. vyznáva život cez princípy emócie súcitu a zároveň verejne deklaroval, že je v svojej podstate vojenským jastrabom, t.j. s dominanciou negatívnych emócii, tak na neurobiologickej úrovni je to nemožné. Na psychologickej úrovni jedna z týchto dvoch vlastností je jednoducho účelová maska, ktorú ukazuje spoločnosti. Aj táto naša diskusia ukazuje, že pomerne dobre sa vieš rozhodnúť, čo je u príslušnej osoby maska a čo je realita osobnosti, ak poznáš kontext v ktorom daný človek vyrastal.

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Na osudoch vlastnej rodiny dokumentuješ pomerne presvedčivo systém hodnôt v ktorom rodina existuje a ktoré aktívne riadia rozhodnutia jej jednotlivých členov. Ale aj rodina predstavuje adaptívny systém, ktorý sa prispôsobuje spoločnosti. Zvlášť ak spoločnosť prechádza sama svojou transformáciou. 

V stabilnom ale aj v meniacom sa spoločenskom systéme sa človek snaží dať svetu zmysel. Na to slúži mýtus, legenda, báje ale aj rozprávky a povesti. Mýtus musí mať štruktúru, ktorá sa dosahuje cez presnú sekvenciu symbolov.  Mýtus predstavuje epický vzor, ktorý umožňuje dať zmysel našej existencii.  Presne v tomto ponímaní sa potom vytvára aj systém hodnôt – v rodine sa prenáša aj cez báje, povesti či mýty  a v nevedomej rovine sa upevňuje v psychike, či celom bytí jednotlivca.  Systém hodnôt je štruktúrou akoby DNA rodiny no a konkrétna aplikácia tohto systému sa deje už ako reakcia na podnet obrazne v epigenetickom režime, niekedy prekrytá náboženskou vrstvou viery a niekedy bez nej. Posun vo vede, zvlášť v dynamickej teórii hier, ale aj neurobiológii a psychológii či antropológii umožňuje zistiť, že transcedentné zdroje práva, ako noriem na chovanie sa človeka, sú zákonmi prírody. A tak ako racionálne veríme, že lietadlo doletí do miesta určenia a nastúpime do neho, tak zmena predmetu viery na poznanie umožňuje nám využiť poznanie na prospech človeka. Je zaujímavé, že tento proces zmeny viery na poznanie mení aj iracionálne veriaceho na racionálne veriaceho. Po tom, ako  Carl Gustav Jung na otázku viery redaktorovi BBC Freemanovi odpovedal, že „už nemusí veriť, on už vie“, nastalo obdobie, kedy sa objavený Boh modernému človeku zjavuje v rôznych podobách. Mýty, báje a povesti nadobúdajú človekom uchopiteľný obsah a cez poznanie ich štruktúry aj význam pre moderného človeka. Predsa Ježiš Kristus je najväčším hrdinom kresťanského sveta. Jung dokázal interpretovať Ukrižovanie a Vzkriesenie, moderná lekárska veda vie vysvetliť aj proces Veľkého pôstu, čo dáva úplný zmysel najväčšiemu sviatku kresťanského sveta vrátane prípravy naň. Preto je veľmi dôležité zistiť, aký je systém hodnôt v rodine, ktorý formuje dieťa a ktorý sa nakoniec prejaví v rôznej podobe. Ak sa pokúsime vyjadriť demokraciu jednou vetou, tak nám vyjde, že spoločnosť je demokratická, ak sú zosúladené individuálne záujmy spoločnosti so záujmami jednotlivca pri zachovaní alebo náraste slobody tak jednotlivca ako aj spoločnosti. Otázka znie, kde sa spoločnosť nachádza na trajektórii medzi protipólmi demokracie a diktatúry, t.j. ako vieme zmerať stav spoločnosti. Ukazuje sa, že index korupcie vie ohromne presne zmerať aktuálny stav a navyše určiť, kam spoločnosť smeruje. A sme opäť pri Biblii ako koncentrovanej podoby mýtov. Konkrétne v súčasných podmienkach Slovenska  pri piatom,  siedmom, ôsmom a desiatom prikázaní z Desatora…..rozoberanie spoločného majetku je sprevádzané ohromným porušovaním práve týchto ustanovení. Je na každom jednotlivcovi, kde má hranicu tolerancie.  Lebo však diabol pokúša a sľubuje moc, svetskú slávu a k tomu bohatstvo. No a kameňom ako vieme, nemá reálny človek ako hádzať.  Funkciu mýtu dokumentuje aj riešenie sociálneho systému. Tak zložitý systém, akým je sociálny a dôchodkový systém má ale svoju základnú štruktúru vyjadrenú v rozprávke O troch grošoch. A dá sa pokračovať rozprávkou Soľ nad zlato, či Cisárovými novými šatami a pod.

To je úloha mýtov, rozprávok či povestí. Ako to ale vyzerá pri aplikácii v modernej spoločnosti? Akú funkciu plní rodina pri tvorbe systému hodnôt v spoločnosti?

Nuž a tu je aj transformácia hodnôt rodiny do spoločnosti. Spoločnosť ovplyvňuje rodinu a jej hodnotový systém a naopak hodnotový systém rodiny cez jej členov ovplyvňuje spoločnosť. Čo je dramatické je, že Zimbardo zistil, že sa človek prispôsobí zmeneným podmienkam v spoločnosti v priebehu dní. Nielen že sa jednotlivec podriaďuje autorite, ale pri zmenenom systéme hodnôt je schopný akceptovať a konať tak, ako by ho to za iných okolností nenapadlo. Je to systém, ktorý mu obmedzí slobodu v rozhodovaní až nakoniec v mixe represie a motivácie prekročí hranice, za iných okolností neprekročiteľné. Zimbardo nazval takýto systém Systémom s Luciferovým efektom. Milgram zas študoval, čo tvorí základ, z ktorého vznikol taký fenomén, akým je fašizmus. Celou sériou experimentov ukázal, že ak je človek podriadený autorite a tým v psychologickej rovine zbavený slobodnej vôle, je schopný páchať akékoľvek zverstvá v pocite, že zodpovednosť za ne nenesie, napriek jasnému právnemu stavu, v ktorom sa nachádza. Ak máš napríklad politickú stranu a tá ťa nominuje na funkciu, tak si často podriadený straníckym funkcionárom, či mecenášom strany a ak plníš ich požiadavky, potom už nekonáš vo verejnom záujme, ale podriadil si sa so všetkými dôsledkami. Vedeli by o tom rozprávať dvaja odsúdení aktéri známeho nástenkového tendra. Z médií vieme, že napriek tomu, že sú v base, cítia sa nevinní. Zrejme preto, že oni neboli užívatelia konečných výhod, t.j. ulúpených peňazí. Podobný charakter má aj škandál s emisiami, ale aj Gorila a pod. V diskutovanej eseji Diabol má tisíc tvárí som rozobral ekonomické dôsledky a podstatu nástrojov, z ktorých tieto škandály pramenia.

Bavíme sa o rodine v kontexte Povstania a teda nemôžeme sa logicky nedotknúť aj takých pojmov akým je fašizmus. Je to fašizmus ako nástroj vedenia v druhej svetovej vojne ale pojmom fašizmus už operuje temer každý politik, bez toho, aby bol pojem jasne vymedzený. Ako ty chápeš tento pojem?

Mýty či povesti nesú temer vždy posolstvo ako výsledok boja medzi dobrom a zlom. V takomto ponímaní fašizmus predstavuje zlo. Keď som sa otca pýtal, ako v Liptovskom Mikuláši žili pred vojnou tri komunity katolíkov, protestantov a židov, jeho odpoveď bola v tom zmysle, ako  sa kto snažil, tak sa mal.  Na moju otázku, čo spôsobilo cez vojnu, že došlo k holokaustu, odpoveď otca bola jasná: „Vieš, gardisti chceli majetok židov“.  Z takéhoto pohľadu môžeš fašizmus chápať aj ako spôsob neoprávneného získania majetku, pričom sú viditeľné dve formy: v tom pôvodnom je to nielen pripravenie majiteľa o majetok, ale aj o život. To je čistý fašizmus. V tej subtílnejšej podobe je to pripravenie o majetok s tým, že pôvodný majiteľ ostáva na žive. Pre tento typ fašizmu sa zaužíval pojem liberálny fašizmus.

Ale predsa kritici hovoria, že pojem liberálny fašizmus je oxymoron. Vieš to vysvetliť?

Myslím si, že nikto nechce byť označený pojmom, ktorý reprezentuje zlo. Nuž tak propaganda začala prisudzovať pojmu oxymoron, obsah, ktorý má označiť hlúposť. A samozrejme s týmto pojmom propaganda žongluje presne ako s pojmom fašizmus. Čo je ale realita? Ak existujú dva protipóly, napríklad biely a čierny, nekonečné množstvo farieb medzi týmito hraničnými stavmi označujeme šedou farbou a aby sme vyjadrili aj odlišnosti šedej farby, tak máme pojem odtiene. Číňania zovšeobecnili tento jav a povedali, že protipóly sa vzájomne menia a vytvorili ten známy znak pre jin a jang. Inými slovami, svet ako komplexný systém s nekonečným počtom nelineárnych spätných väzieb existuje tak, že podstatou týchto javov sú protipóly a nie pre každú dvojicu a stavy medzi nimi máme samostatný pojem. Preto k dominantnému podstatnému menu v prípade našom fašizmu, priraďujeme prídavné meno, ktoré v protipóle vyjadruje, že sa nejedná o čistý stav v našom prípade slobody, ale ani o čistý stav fašizmu. Snahou pojmu liberálny fašizmus je vyjadriť skutočnosť, že človek je obmedzený na slobode rozhodovania a v tomto dôsledku prichádza o majetok bez toho aby sa mu bral život. Tu vidíš aj prechod od liberálneho fašizmu k jeho čistej podobe a to vtedy, ak zároveň dochádza k strate života, vtedy liberálny fašizmus prechádza do čistého fašizmu. Keď som si chcel ujasniť tento pojem, tak som sa zahĺbil do podstaty tohto pojmu. Práve otec s tým jeho jednoduchým vyjadrením esencie fašizmu mi pomohol pochopiť, že fašizmus existuje hlboko v kultúre Slovenska, tak ako sa prejavil aj v iných štátoch v momente, keď naň vznikli podmienky, či už to bolo Taliansko, Španielsko, Grécko, Chile alebo Nemecko či Rakúsko. Boris Zala tvrdí, že jeho štúdia umožňujú ako zdroj fašizmu identifikovať konzervatívny nacionalizmus. Píše:

„Venoval som štúdiu ideových a mocenských zdrojov fašizmu veľkú pozornosť a môžem jednoznačne povedať: skutočnou živnou pôdou fašizmu je konzervatívny nacionalizmus. Ten, ktorý sa opiera o výnimočnosť, nadradenosť, vyvolenosť a veľké „poslanie“ národa – vidieť sa ako nadradený a vládnuť iným. Iste, konzervatívni nacionalisti tam, kde nemajú na expanzívne vojny, začnú viesť aspoň vojny voči vlastným občanom, voči tým, čo nemajú tú pravú vieru, ten správny pôvod, či sú nejako – biologicky alebo sexuálne – menejcenní. No a napokon voči tým, čo túto pravdu zvestovanú tými pravými reprezentantmi národa nechcú prijať a majú inú predstavu o národe…“

Boris Zala voľakedy oznámil, že bude publikovať sériu článkov k tomuto jeho zisteniu, aby sme mali možnosť posúdiť logickosť jeho záverov. Zatiaľ operuje s tvrdením konzervatívneho nacionalizmu a na ňom stavia ďalej svoje argumenty a závery. V zásade čitateľa stavia do polohy viery, čo vzhľadom na závažnosť argumentov vyplývajúcich z tohto tvrdenia nepokladám za šťastný prístup k tejto problematike.

Ak by som to mal zhrnúť, tak fašizmus, ako extrémny prejav kapitálu, je proste snahou získať cudzí majetok aj za cenu zabíjania pôvodných majiteľov tohto majetku, liberálny fašizmus minimálne v čase odobratia majetku ponecháva pôvodných majiteľov na žive.

Už sme spomenuli, že intenzívnejšie si sa začal zaoberať osudmi rodiny počas Povstania, keď ste v roku 2019 oslavovali otcove narodeniny. Ako ty vnímaš rolu svojho otca v rodine?

Kým sa dostanem k môjmu otcovi, rád by som sa zmienil o sile systému hodnôt, ako DNA rodiny, ktorý nás neuveriteľne prekvapil. Keby si to chcel zrežírovať, tak to nevymyslíš, proste takýto je život. Táto epizóda ilustruje silu hodnotového systému rodiny. V stručnosti asi toľko:

Pán Ľudovít Tkáčik

Ľuda Tkáčika som stretol prvý raz v septembri 1996, kedy sme riešili pomerne vážny problém vykurovania budov. Dvaja profesionáli sa stretli v tvrdom súboji a našli ani nie tak kompromis, ako skôr riešenie založené na zjednotení protikladných záujmov spoločnosti a jednotlivca vyváženým spôsobom. Opätovne sme sa stretli v roku 2005, kedy sme systémovo riešili transformáciu energetického zdroja na obnoviteľný typ s cieľom transformovať budovu na budovu s vyššiu produkciou energie ako sama spotrebováva.  V rokoch 2005 až 2012 sme porobili rad experimentov v aplikovanom výskume a vývoji a vytvorili ucelenú koncepciu transformácie spoločnosti na trvale udržateľnú spoločnosť. Problém, ktorý bránil tejto realizácii je jednoduchý : korupcia. Pri debatách si zrazu Ľudo spomenul na  môjho strýka. Keď sme sa presvedčili, že je to skutočne on, chvíľu sme na seba pozerali neveriacky, čo život konštruuje. A tak som popýtal Ľuda, aby skúsil hodiť na papier svoje spomienky na strýka Jana, tak ako ho zažil a ako si ho pamätá. Uvádzam Ľudove spomienky tak, ako mi ich napísal. Priznám sa, pri čítaní textu som jednoducho plakal pod emóciami idúcimi z textu. Nebol som sám, ako mi to prezradil bratanec Martin.

„MOJE  REMINISCENCIE NA LIPTOV“

Prihodí sa v živote človeka, že čas od času sa  stretne s výzvami, ktoré by ho samého ani len nenapadli.  A tak sa stalo, že ma neviem či čírou náhodou a či z vyššej moci postretla taká trochu aj náročná, ale hlavne vďačná príležitosť dať dnes na papier moje životné dotyky s menom Lukášik, ale hlavne spomenúť na stretnutia a vzťahy s mužmi, nositeľmi tohto priezviska, ktorí bez výnimky pochádzali z  Liptova.

Prvými,  ešte v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli minimálne europsky známi bratia Dušan a Boris Lukášikovci basketbalisti, reprezentanti ČSR, na ktorých sme sa s otcom chodili dívať z rodnej Dobšinej do Svitu pod Tatrami, čo bola vtedy mekka slovenského basketbalu.  Boli to graciózni  Páni športovci s obrovským fair play prejavom a mohli byť takému sopliakovi ako som  bol vtedy vzormi. A hádam aj boli, lebo čo nám iné ostávalo v detstve ako šport, však televízia ešte len začínala a internet nebol  a v každom športe bola hádka o góly a body, ktorú bolo načim ukončiť no nie bitkou, to vie každý neprispôsobivý a fair play obvykle pomohlo.

Potom od 1958 roku na priemyslovke som mal spolužiaka Janka Lukášika, takého tichého, hĺbavého ,ale vysoko seriózneho mladíka s krotkým pohľadom. Žiaľ vo veľmi mladom veku odišiel na večnosť.

Asi tak po štyridsiatich rokoch odvtedy som stretol opäť čírou náhodou Dušana Lukášika najskôr v obchodnom styku a potom v takom akomsi teamovom kontakte, po dnes už takmer 25 rokov, pri riešení systémových problémov energetických trhov, obnoviteľných zdrojov energie a v poslednej dobe v  záchrane prírodného dedičstva, našich lesov.

V roku 2019, pri príležitosti 75. Výročia SNP sa Dušan s otcom zúčastnil jeho osláv na autentickom tvári miesta pri partizánskom bunkri nad Starými Horami, aj s tými už nemnohými žijúcimi pamätníkmi. Zážitok to musel byť preň existenčne silný a keď mi potom líčil, čo zažil tak sa mi emotívne otvorila a rozjasnila takmer 50 ročná spomienka na naše zážitky, študentov rádiotechnickej priemyslovky zakladateľa Slobodného Vysielača Ladislava Sáru v Banskej Bystrici, z osobných ciest po stopách SNP Krížnej, Prašivej, Donovál, Kalíšť ,Starých Hôr, Kremničke, vápenke v Nemeckej v časoch, kedy ešte žilo mnoho priamych účastníkov tých hrozných udalostí. Na ich emotívne osobné prejavy a spomienky neviem zabudnúť a varujú.

Pán Ján Lukášik

Dušan farbisto a pre mňa veľmi pútavo líčil nielen jeho  zážitky, ale aj nové poznania  ktoré sa mu pri tom v súvislosti s SNP vynárali o jeho otcovi Dušanovi a jeho strýkovi Janovi. A keďže Dušan je systemár  tak posielal aj fotky aktuálne aj pamätné. No a fotografia jedného muža mi druhýkrát a poriadne otvorila spomienku na október 1967, kedy som ukončil spracovanie diplomovej vysokoškolskej práce.

Na tej fotke, až ma zatriaslo, som spoznal pána Jána Lukášika, žiaľ už dnes nebohého  brata Dušanovho otca, ktorý mi v druhej polovici októbra 1967  na mechanickom písacom stroji Consul, prepísal z môjho rukopisu diplomovú prácu z oblasti elektrizačnej sústavy Slovenska. Oznámil som to obratom Dušanovi a po niekoľkých otázkach a odpovediach nemôže byť pochýb o totožnosti pána Lukášika a keďže Dušan chce to zadokumentovať tak to trošku rozvediem tak príbehovo :

•    Kontakt  na prepis diplomových prác, nám kandidátom na inžinierov, zorganizovala pracovníčka z vedenia vysokoškolských internátov na Hlinách VIII. v Žiline, ako sa neskôr ukázalo mohla to byť pani manželka J.Lukášika.
•  Osobne sme sa stretli s p. Lukášikom v kancelárii na internátoch trikrát, dohromady sme spolu strávili tak dve a pol hodiny.

Na prvom stretnutí som p. Lukášikovi odovzdal môj rukopis s tým, že do dvoch dní si ho pozrie a povie či sa nato dá a koľko zapýta za napísanie.

Na druhom stretnutí povedal ,že to berie, chce za prácu 150 Kčs a či mi to môže pri prepisovaní poslovenčiť. Vtedy by som ho bol vystískal, lebo nevedel som ako ho požiadať aspoň o pomoc v tomto smere lebo moja slovenčina pravopis, rytmika, štylistika bola poznačená pôvodom z Horného Gemera, krutovládou slovenčinárov v centre Slovenska, paradoxne s maďarskými priezviskami Holéczyová a Okossi ,aj keď to boli úžasní ľudia, no a na Vysokej škole dopravnej v Žiline vtedy prednášali len pražskí profesori a nie po slovensky.

Na treťom stretnutí ,tak po dvoch týždňoch :

a) odovzdal mi 77 strán excelentne napísaného textu v troch edíciách na kriedovom hlavičkovom papieri s možno polovicou v zlomkoch, veličinách s hornými a dolnými indexami, mocninami, odmocninami, písmenami v latinke aj gréckej abecede a zvýraznením a pod., no energetické výrazy. Teraz v intenciách posledných titulových galíb politikov neviem, keď som pána Lukášika neuviedol v texte, čo som neporušil.  Nech o kaligrafii vypovie aj skutočnosť , že najvyšší vtedajší šef rozvodov vvn na Štátnom dispečingu v Prahe, pán Vahala mi navrhol jednotku a aj mi ju na štátniciach dali a národovci na škole mi pochválili gramatiku a úpravu textu (to sa mi to chváli cudzím perím a pánovi Lukášikovi som netlmočil pochvalu).

b) keď som mu odovzdával dohodnutých 150 Kčs , tak mi 20 vrátil a na môj údiv odvetil, že nebude šklbať nezarábajúceho a že to je jeho ofera, že sa poučil o veciach o ktorých dovtedy nevedel

c) potom vo voľnej debate, čo si spomínam mi poblahoželal ,že som napísal zrozumiteľnú a odbornú prácu a aby som sa držal energetiky, že tam ma čaká budúcnosť, poprial úspešnú obhajobu,  dobré zamestnanie a dodal, že aby som sa snažil žiť tak, aby  pri holení som mohol kukať do zrkadla.  No snažil som sa aj keď som si pritom na p. Lukášika nie vždy spomenul, ale asi to bolo ako jeho odkaz vo mne, ako osobná výbava, neviem.

d) no a na záver osobné dojmy z dve a pol hodinového kontaktu s pánom Jánom Lukášikom: prišiel mi ako odvážný tvrdý chlap s úprimným pohľadom smutnými očami, hovoril málo, zrozumiteľne krásnou slovenčinou a aj keby nehovoril tak okolo seba mal pole osobnosti, ktorú neradno podraziť.

Takže toto je môj uzavretý oblúk reminiscencii na osobnosti rodu Lukášikov z Liptova tak, že pán Ján mi pomohol vecne a hodnotovo vstúpiť do veľkého odborného energetického sveta v roku 1967, keď som mal 23 rokov a pán Dušan mladší mi umožňuje dnes, keď som dožil 76 rokov sa odborne energeticky  realizovať tak, že je to na pulze doby a nemám pocit na otázku „ta kemu ce treba fijam“? Dobre ma pán Ján odhadol a vyzerá, že energetika mi bola súdená.   Ďakujem Vám odvážní Lukášikovci a idem zapaliť sviečku na pamäť Jána.

Košice Ľ. Tkáčik   14.4.2020

Ak by som mal vybrať esenciu spomienok Ľuda na môjho strýka, tak je to vyjadrenie systému hodnôt.  Ak rodina vyznáva nejaký systém hodnôt, tak to tvorí jej DNA a v aplikácii ovplyvňuje svojim postojom a chovaním aj spoločnosť. To podstatné, čo Ľudo spomína, je sila hodnotového systému, vyjadrená symbolicky :„aby som sa snažil žiť tak aby  pri holení som mohol kukať do zrkadla.“ Ak si spomenieš v časti dva sme hovorili aj o postoji strýka Jana k vstupu vojsk v 68mom. Strýkovou základnou hodnotou bola jednoducho sloboda a tá spôsobila že nakoniec po svojich vyjadreniach stratil prácu s dôsledkom, že sa takýmto spôsobom zoznámil s Ľudom Tkáčikom. Ako vidíš, systém hodnôt nás riadi po kľukatých cestičkách života. Môžeš život chápať ako plný katastrof ale môžeš aj takúto tragickú udalosť prijať ako výzvu. Je to vec, ako vnímaš život a sám seba, nakoľko máš vieru v svoje schopnosti. A v tom bol strýko Jano neprekonateľný.

Na Fb som si všimla, že chodíš na oslavy SNP na Staré hory. Fotky z uctenia si pamiatky zvlášť pri pomníku Mor Ho!, ale aj z bunkra pod Jelenskou skalou. To je už prepojenie našej doby s dobou, ktorá sa stala jedným z pilierov histórie nášho národa.  Spomínal si, že takým prelomom boli oslavy 90tych narodenín tvojho otca. To už sú tvoje autentické spomienky.

Pán Dušan Lukášik st.

Moja rodina býva v zrekonštruovanom dome, kde pôvodne rodina prevádzkovala Hostinec u Lukášika, ľudovo povedané krčmu. Tu, u mňa bol otec často na návšteve, však tu bol doma. Aj preto sme oslavy začali deň návštevou Sestrčskej doliny, miesto kde stála horáreň jeho strýka Ondra. Spomienky u otca boli veľmi silné. Na druhý deň sme mali zorganizovanú oslavu jeho 90tky. Zástupca obce JUDr. Jaroslav Magura prišiel otcovi povinšovať so zdravicou. Po blahoželaní otca parádny hintov previezol po novej Liptovskej Sielnici a potom sme mali popri posilnení aj voľnú zábavu spolu s muzikou. Otec vyspevoval v stoji hádam dve hodiny, dokonca si aj zatancoval. Ja som bača veľmi starý bola otcova pesnička a tú mu muzikanti zahrali nakoniec. Presne tu došlo k rozhodnutiu zdokumentovať rolu rodiny počas Povstania tak, ako som ju stručne popísal v predchádzajúcich častiach. Mne osobne tieto roky zoznamovania s históriou rodiny dávalo aj moju vlastnú identitu – dnes už viem odkiaľ som, aké mám korene ale hlavne umožnilo mi to hlbšie spoznať kým som.  Umožnilo mi aj lepšie definovať moju rolu a úlohy v rodine.  Ale zas človek musí byť dostatočne sebakritický pri tom povestnom pozeraní sa do zrkadla.

Som vďačný pánu Mgr. Borisovi Šeligovi, že nám pomohol odkryť hodnoty našej rodiny svojim neformálnym prístupom a pomocou pri pochopení úlohy, ktorú mali naši otcovia a starí otcovia ale ukázal nám možno aj úlohy, ktoré zostali na nás, na našej generácii.

Otcovi na 90tku bol zablahoželať aj zástupca rodnej obce Liptovská Sielnica JUDr. Jaroslav Magura

Otec si sfúkol aj sviečku a povozil sa po novej Liptovskej Sielnici na hintove

Pieseň partizána v podaní pána Jozefa Privitzera znela priamo pri bunkri ako silný pozdrav partizánov

Martin, syn partizána Jána Lukášika s vencom pri bunkri Mor ho!

Uctenie si pamiatky pri pamätníku Mor ho! – pamätné tabule.

Chvíle pri pamätníku Mor ho boli hodne silné aj preto, že pán Boris Šeliga zariadil dobovú uniformu, do ktorej sa obliekol otec.  Na 75te výročie SNP sme symbolicky na Starých Horách otvorili archív dokumentov strýka Jana. Postupne sme prechádzali jednotlivé listiny a dívali sme sa na seba s jeho synom Martinom neveriacky, aká sila myšlienok a odvahy bola v jeho otcovi mojom strýkovi Janovi, ktorá vychádzala z jeho systému hodnôt, hodnôt ktoré vyznávala a vyznáva naša rodina.

Marián Babjak ma pri káve na Starých horách učil partizánskemu pozdravu Mor ho!

Partizánsky pozdrav: Popri verbálnom prejave Mor ho! zohne zdraviaci pravú ruku v lakti do pravého uhla a ruku dá do päste.

Pozdrav Mor ho! spod pamätníka na Starých horách počas osláv v roku 2023

Dušan, ty sám si prešiel, ako to ty nazývaš transformáciou, čo je náročný proces spojený s Veľkým pôstom podľa sv.Lukáša. Hovoríš, že v mnohom vnímaš svet ako svet Božskej komédie. Žijeme teda tragickú dobu alebo je to skôr svet, v ktorom je humor, len ho nevnímame?

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

V roku 2019 a pred dobou covidu som brával otca do Španej doliny a Starých hôr,  do Bukoviny a na Liptovskú Annu, do Sestrčskej doliny, na Huty a Borové, Leštiny ale aj do Vysokých či Nízkych Tatier či Javoriny alebo Zakopaného. Debatovali sme intenzívne o časoch spred 75 rokov. Hodne si pamätal a po viacnásobných debatách sme sa pokúsili ustáliť udalosti a ich sled či už to bola rekonštrukcia príbehu strýka Jana alebo príbehu jeho strýka Ondra. Nakoniec sa ukázalo, že otec pomáhal strýkovi Ondrovi so zásobovaním partizánov, že dokonca raz s partizánmi prespal na bunkroch. Akoby bol otec taký rodinný Janko Giertli.  Po vojne ekonomicky úspešná rodina ale vytvorila problém spojený s kúpou kabrioletu. V čase, kedy bolo pár aut v okrese, môj otec struhol frajera a kúpil DKWečku a rovno kabriolet Miesterklasse.  Výsledok sa dostavil po 48mom – otca stihol osud člena PTP prápora, podobne dopadol aj jeho brat Milan. Otec strávil dva roky v bani v Havířove. Stihol sa oženiť deň pred nástupom k pomocnému práporu. A tak sa stal Čiernym barónom. Spomínal, ako mu niekoľko razy išlo o život v dôsledku závalov. Ale aj na veselé historky, akurát bol rozčarovaný z filmu Černí baróni, čo ho spracovanie témy vnútorne urazilo.

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

V roku 1981 si ma v Tesle v Liptovskom Hrádku zavolal personálny námestník. „Aký máš pôvod?“ spýtal sa. No otec je úradník a mamička tiež. „Ale ja sa nepýtam, čo robí Tvoj otec teraz, ale aké bolo jeho pôvodné povolanie?“  „No otec bol vyučený čašník – kuchár a robil v rodinnej krčme“, odpovedám. „A potom?“ „ Robil v bani.“   „Dušan, veď Ty máš robotnícky pôvod“…. a tak som sa stal členom komunistickej strany“. Po skúsenosti so straníckym životom po 89tom  som už v živote do žiadnej strany nevstúpil…

EPILÓG

Na oslavách v novembri 2019 bol otec pozvaný ako posledný  žijúci  Čierny barón v Liptovskom Mikuláši. To, čo sa prihodilo, je skutočne  v réžii Danteho Božskej komédie. Vyštafíroval som otca do nového obleku a bundy s novou košeľou a kravatou. Pri záverečnom akte oslavy, pri poklonení sa ( v podstate k svojej pamätnej tabuli) vyše deväťdesiatročný pán otrčil svetu svoj zadok. Išiel som otca ratovať a až po záchrane jeho dôstojnosti som následne zistil, že som asi reflexívne spravil foto – možno najvýpovednejšie v jeho živote.

Ak sa človek neberie príliš vážne, tak vie prežiť život plný katastrof a v prežitých zážitkoch  nájde tú pravú esenciu života.

Od týchto osláv som oslovoval otca  Jeho Vašnosto. Mali sme pár debát na tému straty dôstojnosti na oslavách. Nakoniec otec prijal myšlienku, že sa koncentrovane a symbolicky vyjadril k dobe, ktorá je poznamená korupciou a dohodli sme sa, že nebudeme túto fotku skrývať, skôr ju budeme chápať ako symbolické vyjadrenie či posolstvo múdreho starca, ktorému nik nevzal slobodu.

Bola to sloboda, čo ma spájala s otcom, ale aj s  romantickou dušou môjho strýka, tvrdého bojovníka,  partizána Jána Lukášika.

Strýko Jano si nedal vziať slobodu ani vtedy, keď pôvodní spolubojovníci obsadili v 68tom ôsmom Československo. Mal dostatočnú vieru v svoje schopnosti. List, ktorý napísal Dubčekovi na siedmy deň po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy hovorí o nezlomnom charaktere ducha Jána Lukášika. Vyjadril sa verejne aj v časopise Cieľ, čo ho stálo nielen členstvo v Komunistickej strane ale aj ho rovno vyhodili z funkcie riaditeľa divadla v Žiline. Ale vždy sa mohol pozrieť do zrkadla.

A tak partizánska vatra a posolstvo časopisu MOR HO! horí v srdciach tých, čo ho mali radi.

Beriem do rúk zbrane ducha, aby sme nimi porazili divízie mocných tohto sveta.

Dnes pred našou generáciou stojí úloha rozhodovania, čo so spoločnosťou ďalej. Budeme revolučne a anarchisticky búrať hodnoty, ktoré vytvorili naši predkovia a naša generácia, alebo skôr prijmeme evolučný systém rozvoja spoločnosti, presne tak, ako príroda precízne overuje svoje systémy, kým sa rozhodne kam a akým spôsobom adaptuje svoje systémy, včítane človeka.   Ale to je už samostatná téma.

Nakoniec som sa vyjadril aj v relácií O čom sa mlčí a v liste pani prezidentke.

Ilustračný obrázok: Dušan Lukášik

Dušan, ďakujem Ti za rozhovor a za vzácne myšlienky, ktoré svojím svetlom ozrejmujú význam a zmysel hodnoty rodiny, našich koreňov a najmä slobody.

Rozhovor bol pôvodne zverejnený na: Belobog.sk