čo život dal a vzal

Pred  niekoľkými rokmi som videla jeden zaujímavý dokumentárny film, v ktorom sa hovorilo o tom, ako boli v USA likvidované malé nezávislé médiá veľkými mediálnymi gigantmi.

Podstatu toho, o čom tento dokument v skutočnosti bol, som pochopila až o pár rokov neskôr.

Po Zamatovom prevrate aj na Slovensku väčšina médií zanikla, alebo prešla do rúk súkromným vlastníkom. Vznikli nové televízne  a rozhlasové stanice, printové médiá a v čase internetového rozmachu spravodajské, informačné a bulvárne portály.

To, čo sa však deje v našom štáte posledné roky, by sa dalo nazvať mediálnou diktatúrou.

Ilustračný obrázok: Pixabay

Mnohé  mainstreamové médiá sa začali správať ako štát v štáte. Uzurpovali si mediálny priestor a začali vytvárať monopol na ich vlastnú pravdu. Zamestnávajú najatých žoldnierov, ktorí samých seba eufemisticky nazývajú „novinármi“ a títo  účelovo podsúvajú občanom zavádzajúce neobjektívne informácie, plné poloprávd. Väčšina z týchto „novinárov“,  ani len netuší, čo je to „novinárska etika“, pretože v skutočnosti o nej ani nemusia vedieť. Plnia len príkazy. Preto môžu vlastné názory  a názory tých, ktorí médiá vlastnia a financujú, prezentovať ako pravdu a verejnú mienku.

Nie, toto nie je vojna politikov proti občanom, ale informačná a mediálna vojna.

Zašlo to  až tak ďaleko, že mnohí politici  a štátni úradníci médiám slúžia a sú ich bábkami. Tí neposlušní, sú médiami verejne lynčovaní a prenasledovaní, zastrašovaní.

Nie je to tak dávno, keď  sa slovenská verejnosť stala svedkom toho, že média po vražde novinára Kuciaka, začali preberať na seba úlohu výkonnej moci. Odrazu sa z novinárov stávali vyšetrovatelia, žalobcovia, sudcovia a dokonca kati. Ovplyvňovali  a doteraz  ovplyvňujú prácu a rozhodovanie nezávislých štátnych orgánov.

Zašlo to až tak ďaleko, že pre seba žiadajú nadpráva a beztrestnosť  za ich konanie. A práve táto bezočivá nadradenosť  a konanie, potvrdzujú slová výroku, ktorý budem voľne parafrázovať : Ak chceš vedieť kto ti vládne, zisti si, koho nesmieš kritizovať.

V súčasnosti médiá šíria neuveriteľnú covidovú propagandu a očkovací apartheid. Neustále zastrašovanie občanov, šírenie otvorenej nenávisti voči všetkým, ktorí majú iný názor, si začalo vyberať krutú daň v podobe rozdelenej  spoločnosti a nenávistných prejavov na oboch stranách.

O mediálnej totalite a diktatúre sa dá hovoriť aj preto, lebo aj verejnoprávne médiá pracujú podľa toho istého scenára. Redaktori týchto médií, ktoré sú platené štátom a občanmi, sa správajú rovnako ako tí zo súkromných médií. Drzo, zaujato, jednostranne, bez náznakov akejkoľvek  objektivity.

Vedenie verejnoprávnych médií takisto zaujato a jednostranne  pristupuje či už ku covidovej propagande, kde  už dva roky odmieta  dať priestor odborníkom, ktorí majú iný názor na problematiku. Takisto môžeme vidieť zaujatosť  a neprofesionálne vystupovanie moderátorov v politických a rôznych  iných reláciách.

Žiaľ, mnoho občanov v tomto štáte, z rôznych dôvodov nemá možnosť získať iné informácie, ako sú tie šírené mainstreamovými médiami, ktoré sú označované ako „mienkotvorné“. Preto sú masírovaní čoraz agresívnejšou mediálnou propagandou, ktorej veria.

Mimoriadne závažným prvkom totalitných praktík v oblasti informovania občanov je vznik samozvanej inkvizičnej skupiny, ktorá svojvoľne začala označovať všetky  nepohodlné informačné weby, portály a za konšpiračné. Prenasledujú  ľudí, ktorí chcú slobodne písať vlastné názory a prinášať aj tie informácie, ktoré nie sú v súlade s tými, ktoré šíria mainstreamové média hlavného prúdu.

To, že už pár rokov porušujú Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. a to najmä článok 26, cit:

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3)Cenzúra sa zakazuje.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5)Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

prehliadajú nielen politici, ľudskoprávne organizácie, ale aj orgány výkonnej moci.

Preto sú namieste otázky: Kto v tomto štáte skutočne vládne? Stali sa informácie spôsobom vykonávania moci?