čo život dal a vzal

Pristúpili sme na ich hru a to už veľmi dávno… Už viac ako pred tridsiatimi rokmi a videli sme len to, čo chceli, aby sme videli. Videli sme len pozlátko a výkladné skrine Západného kapitalizmu a zatvárali sme oči pred skutočnou pravdou. A začali sme pohŕdať tým kým sme a čo sme vytvorili.
Pristúpili sme na ich hru o slobode a demokracii a stratili sme všetko. Slobodu, demokraciu, možnosť rozhodovať sami za seba, možnosť žiť ako slobodní ľudia. Nadávali sme a kydali na všetko, čo dával socializmus a mysleli sme si, že s hrubou reťazou dlhového otroctva na krku sme slobodní a môžeme si robiť to čo chceme. Spočiatku to tak vyzeralo a mnohí ľudia si mysleli, že život, ktorý žijú je sloboda. Muklovanie celé dni, týždne a mesiace v práci a sem- tam oddych, alebo dovolenka pri mori, aby tí ostatní videli, že na to máme a môžeme si to dovoliť. To bola sloboda po ktorej sme túžili?
Chceli sme sa vyrovnať mediálnym idolom, ktorí v rôznych „smotánkach“ prezentovali ten správny štýl života a slobody. Začali sme sa naháňať za nepodstatnými vecami, ktoré keď sme napokon dosiahli, neprinášali takú radosť akú sme očakávali. Dychtivo sme sledovali v televízii v rôznych filmoch, seriáloch a telenovelách osudy fiktívnych postáv a ani sme nezbadali, koľko času tomu venujeme. Áno venovali sme tomu toľko času, až sme prestali žiť naše vlastné životy na ktoré nám už čas neostával. Sledovali sme správy plné informácií o zle, ktoré sa okolo nás deje, až kým sme ho nezačali považovať za normálnu súčasť života. Pozerali sme filmy a seriály plné násilia a smrti, až kým sme násilie a vraždenie prestali vnímať ako súčasť zla.
Pristúpili sme na ich hru, prestali premýšľať sa stali sme sa už iba konzumentmi informácií. Veď načo premýšľať, načo sa namáhať, úplne stačí, keď začneme veriť tomu, čo nám predhodia médiá. Je to oveľa jednoduchší život. Život bez zodpovednosti za vlastné skutky.
Potom sa jedného dňa preberieme a s hrôzou zisťujeme, že kto nám to tu preboha vládne. A pýtame sa, ako je možné, že sa taký človek, alebo ľudia vôbec dostali k moci? Úplne jednoducho, pretože sme pristúpili na ich hru, bez toho, aby sme sa vôbec zamysleli, čo sa v skutočnosti okolo nás odohráva. Vnímali sme len predvolebný ošiaľ a to, čo tomu predchádzalo. Mnohí sa na tom dokonca dobre zabávali. Odrazu sme sa dostali do úplne iného levelu hry a mnohí sa nestíhajú čudovať čo sa deje. Prečo sme sa ocitli v úplnej totalite, kde sme vydaní napospas ľuďom, ktorí rozhodujú o našich životoch, ako keby sme boli bezduché bábky, alebo virtuálne postavičky? Hrali sme ich hru, hru s ich pravidlami a nevšímali sme si, že je rozohraná už celé desaťročia a to čo sa deje práve teraz, sa pripravovalo celé roky, tak ako sa pripravoval celé roky Zamatový prevrat. Smiali sme sa celé roky z bláznovstiev a politických excesov človeka, kvôli ktorému trpí celý štát, kvôli ktorému zomierajú ľudia. A odrazu tie jeho bláznovstvá už nie sú veľmi smiešne. Po tom poslednom, keď svojím správaním potupil nielen nás všetkých, ale aj pamiatku M. R. Štefánika, ľudia začínajú precitať. Zo Zamatového ošiaľu už precitli mnohí, ale až vtedy, keď bolo veľmi neskoro. Aj teraz je už veľmi neskoro na precitnutie. Stali sme sa spolu s našimi deťmi a rodičmi rukojemníkmi ľudí, ktorí slepo slúžia Mamonu a okrem zisku pre nich nemá nič hodnotu. Ani ľudský a ani iný život, dokonca ani naša Zem. Stali sme sa zajatcami egoizmu, ktorý v sebe mnohí z nás vytrvalo pestujú a živia až tak, že už vidia len samých seba a neuvedomujú si, že tým nielen ubližujú všetkým naokolo, ale najmä sebe. Stali sme sa obeťami Mamonu, ktorému boli v minulosti obetované milióny nevinných ľudských obetí, len preto, aby mu tí, ktorí sa hrajú na vládcov vo svete ukojili chtíč mať stále viac a viac.
A my sme pristúpili na ich hru. Až tak, že sme na tej hre závislí a vôbec si neuvedomujeme, že to je hra o naše životy.
Ale tá hra sa dá hrať aj úplne inak. Stačí začať premýšľať ako. Mnohí sme už dávno prestali hrať podľa ich pravidiel…