čo život dal a vzal

Občas sa mi stane, že mám inštinktívne rada človeka, o ktorom toho veľa neviem a ani ho osobne nepoznám.
O Ferkovi Radingerovi som sa dozvedela od môjho priateľa, ktorý o ňom často hovoril a bola som na neho veľmi zvedavá. Dozvedela som sa, že objavil jednu zo zaujímavých a podľa mňa najkrajších, aj keď doteraz verejnosti neprístupných jaskýň na Slovensku, Divínsku hradnú jaskyňu. A nielen tú.
Nádherné fotky z Divínskej hradnej jaskyne si už mohli ľudia na našom blogu pozrieť a dokonca si o Ferkovi a jeho objave pred rokmi prečítať aj tu na Pravde.
Áno, Ferko je jaskyniarom telom aj dušou a patrí medzi tých najneobyčajnejších ľudí, akých poznám. Pre mňa sa stal takou zvláštnou láskou na prvé počutie tak ako pre mnohých, ktorí ho majú radi. Pre mňa možno preto, lebo ani ja sa nebojím tmy podzemia a viem, koľko utajenej krásy sa v ňom skrýva. Zaujal ma hlavne svojou zanietenosťou a vášňou pre objavovanie podzemnej krásy, svojou odvahou púšťať sa do nových objavov, schopnosťou osloviť ľudí a prácou, ktorú stále robí.
Prvého stretnutia som sa trochu bála, ani neviem prečo. Možno to bolo rešpektom voči nemu samotnému, ale aj k jeho práci. Pozberala som odvahu a išla na pivo. Keď som ho zbadala, obavy sa úplne vytratili a úcta sa znásobila. Pozerala som do neuveriteľne láskavých očí, ktoré sa na mňa šibalsky usmievali. Po zoznámení, prvých slovách a potykaní si, som pochopila, prečo som mala Ferka rada, aj keď som ho osobne nepoznala. Patrí k tým úžasným ľudským samorastom, ktoré dokážu meniť svet okolo seba. Nie, nie je to ich vonkajším vzhľadom, ale tým, kým títo ľudia sú a tým čo robia.
Prežila som zaujímavý večer a chvíľu ticho pozorovala priateľov ako sa spolu rozprávajú, pozrela som si zaujímavé fotografie a materiály a potom trošku zatiahli do rozhovoru aj mňa a znova som sa dozvedela veľa zaujímavých informácií o tom, čo spolu objavili.
Aj teraz, keď píšem tieto slová, Ferko spolu so skupinou nadšencov pracujú v jaskyni a ja som aspoň takto v duchu s nimi a vymazala som prvotný článok, ktorý som o ňom písala. Pretože som si spomenula na jeho slová, ktoré mi povedal, keď som ho požiadala o súhlas o ňom napísať. Povedal mi: „Ale napíš, čo chceš“. Pochopila som, že o jeho práci a objavoch môžem písať aj inokedy a každý z nich si zaslúži osobitný článok, ale dôležitejšie je písať o človeku samotnom a o tom, akú stopu po sebe zanechá. A v tejto dobe, keď sme obklopení jej surovosťou a často aj neľudskosťou, zlými medziľudskými vzťahmi, závisťou a nenávisťou, je to obzvlášť dôležité. Písať o ne-obyčajných ľuďoch, ktorí aj napriek všetkému, dokážu dodať svetu okolo seba možno kúsok krásy v rôznej forme, alebo ukázať, akú máme neobyčajnú históriu, ale aj to, čo často nevidíme, aj keď to máme priamo pred sebou…
Osobne som vďačná za každého takého človeka a teším sa, že ich spoznávam stále viac.
A Ferko k takým ľuďom patrí. Možno je pre niektorých ľudí až príliš svojrázny, alebo dokonca divný, ale tomu sa ani niet čo čudovať, veď predsa „Divín“, jeho hrad, jaskyňa a kaštieľ sú jeho láskou…
A viete aký je skutočný význam slova „divný“? Môže to byť aj čudný, ale… Aj tajomný, výnimočný, zvláštny, zázračný, záhadný, tajuplný…

Pre mňa osobne je Ferko jedným z tých ne- obyčajných ľudí tým, že som sa vďaka nemu zase stala tým mladým odvážnym dievčiskom, ktoré sa nebálo loziť po starých, ale aj nových štôlňach a znova som objavila v sebe chuť a vášeň objavovať nepoznané a zabudnuté.
P.S. Ferko, zo srdca ďakujem a prajem Ti dnes všetko najlepšie k meninám a verím, že kniha o ktorej sme spolu hovorili bude skutočnosťou.

A pre zvedavcov zdroje:
Objavenie jaskyne
Divínska hradná jaskyňa
Drsná krása tajomnej hradnej jaskyne
Správy RTVS približne od 33 min.