čo život dal a vzal

Tento nápis som videla na jednom moste v Košiciach už viackrát a vždy, keď som ho videla, pousmiala som sa a zamyslela nad tým, čo človek, alebo ľudia, ktorí ho napísali v skutočnosti mysleli.
Možno mysleli na to, že človek, ktorý sa zaľúbi, alebo ľúbi, má často symptómy chorôb.
Môže sa mu zvýšiť tlak, alebo tepová frekvencia, keď mu srdce pri myšlienke na milovaného človeka bije ako splašené. Keď je neistý, alebo sklamaný, či má strach, cíti bolesť nielen srdca, ale aj tela. Niekedy, keď je veľmi šťastný, tak dostáva horúčku radosti a eufórie. Tých príznakov podobných chorobe je tak veľa…
A ktovie, možno autor myslel, že láska je prudko nákazlivá a človek sa zamiluje, ani nevie ako. Len sa jedného dňa zobudí a chce sa mu smiať a plakať zároveň. Áno, láska dvoch ľudí je taká…
Včera, keď som ten nápis znova videla, uvedomila som si, že som si ho všimla až v tomto období, keď sa medzi ľuďmi šíri nákaza koronavírusom. Cestou v autobuse som premýšľala, že okrem spomínaného vírusu, sa začali medzi ľuďmi šíriť oveľa nebezpečnejšie nákazy, akými sú sebectvo, mamonárstvo a nenávisť.
A odrazu som zatúžila po tom, aby bola láska veľmi infekčná. Aby sa ňou nakazilo čo najviac ľudí.
Zatúžila som po tom, aby sa čo najviac ľudí nakazilo nielen tou láskou, ktorá spája dvoch ľudí, pre ktorých je tým najkrajším, ale aj najbolestivejším, čo prežívajú, ale aby sa nakazili citom, ktorý ľudí spája ľudí vzájomnými sympatiami, kamarátstvom, priateľstvom.
Zatúžila som po tom, aby ľudia pochopili, čo všetko zmôže len malý kúsok lásky, ktorý dokážu dať tým, ktorí ich obklopujú. Môžu ňou nainfikovať ďalších ľudí okolo seba a pomaly meniť svet plný pandémie egoizmu a neľudskosti na svet, kde úsmev a objatie budú prirodzené ako dýchanie…
Zatúžila som po tom, aby ľudia cítili, aká je láska vzácna, aj keď mnohým pripadá všedná a nepotrebná. Vzácna tým, že dokáže liečiť nielen ľudí samotných, ale aj spoločnosť. Všedná tým, že sa neskrýva v pozlátku mamonu a nepotrebná v dobe, keď je ľudskosť považovaná za slabosť a zlyhanie jedinca.
Zatúžila som po tom, aby sa aj úplne cudzí ľudia dokázali na seba usmiať. Aby si všímali tých ostatných okolo seba, ktorí možno potrebujú iba ten malý úsmev. Potrebujú cítiť malý závan ľudskosti, empatie, pochopenia, súcitu, radosti a zdieľania radosti a starostí.
Možno niekto namietne, že ľudia sa nezmenia, a že to po čom túžim, je nereálne. Ale ja verím a vždy budem veriť v lásku, v ľudskosť, v to, že ľudia dokážu robiť zázraky, len na to zabudli. A pritom stačí možno málo. Nechať sa nakaziť, nainfikovať najkrajším citom, ktorý im dokáže pomôcť tie zázraky konať. Nechajú sa dobrovoľne nakaziť láskou…

P.S. Ďakujem neznámemu autorovi za inšpiráciu…