čo život dal a vzal

Čas…
Snažíme sa ho zmerať, pochopiť. Premýšľame o tom ako plynie, chceme rôznymi spôsobmi zachytiť aspoň jeden malý okamih z neho. Prežívame chvíle, keď až bolestne túžime zastaviť ho, hoci len malú, prchavú časť, aj keď vieme, že je to nemožné…
Áno, čas meriame fyzikálnymi veličinami, delíme ho, kúskujeme, ale ten najdôležitejší čas, čas v nás, sa nedá merať hodinami, ani kalendárom, aj keď sme mnohí presvedčení o tom, že je také prosté a jednoduché.
Pozemský čas v nás, začína plynúť našim splodením a končí našim odchodom. Dostávame ho darom a mnohí ho nevieme a ani nedokážeme využiť, tak ako by sme mali.
A čas, ktorý máme určený, plynie bez návratu a veľmi veľa z neho sa stráca v našich prázdnych myšlienkach a skutkoch. Často sa stáva, že človek nikdy nepochopí význam a hodnotu času, ktorý premrhal pustým, nenaplneným životom. Môžeme ho prirovnať k vode, ktorá nám pretečie pomedzi prsty, pretože ju nevieme zachytiť a pritom stačí tak málo. Nastaviť dlaň a zachytiť aspoň časť z nej a neostať úplne smädnými a prázdnymi.
Čas v nás sa dá zachytiť vtedy, keď pochopíme jeho zmysel. Vtedy sa čas v nás mení na nás samotných. Na lásku aj bolesť. Na radosť aj smútok. Na nepokoj a pochybnosti, keď hľadáme samých seba. Na životné lekcie, sklamania, ale aj úspechy. Na drobné maličkosti, ktoré robia život neopakovateľným. A hoci plynie do nenávratna a nič z toho, čo prežijeme sa nedá vrátiť, sme za čas v nás vďační. Sme vďační za ľudí, ale aj chvíle, ktoré sme s nimi mohli prežívať. Pochopíme aj to, prečo musíme prežívať chvíle, ktoré sú ťažké, náročné o ktorých si myslíme, že sú veľmi zlé a prinášajú veľa bolestivých okamihov.
Áno, čas v nás plynie… Je skrytý v spomienkach, v myšlienkach. Vidíme ho v prvých vráskach, či sivých vlasoch. Vidíme ho v našich deťoch. Vidíme ho najmä v našich vlastných očiach, ktoré sú odrazom a zrkadlom našich sŕdc a duší.
A možno práve to je tá chvíľa, v ktorej začneme premýšľať o tom, ako plynie čas našich duší….