čo život dal a vzal

Včera večer som si za súmraku dňa, unavená po ťažkom pracovnom týždni, sadla s pohárom vína na terasu. Pustila som si hudbu a pozorovala tmavnúcu oblohu. Mesiac už vyšiel, chýbal mu už len kúsok do splnu a vedľa neho, v jeho tieni sa ukázala malá hviezda. Spolu so súmrakom začal chladnúť aj vzduch a pofukovať ostrejší vietor. Konáre veľkej brezy sa pohybovali v jeho rytme a lístie sa na nich trepotalo a chvelo, ako keby sa bálo blížiacej sa tmy.
Započúvala som sa do zvukov nastávajúceho večera a hudby. Jacques Brel clivo prosil svoju lásku „Neopúšťaj ma, neopúšťaj ma…“ a ja som nechala víriť hlavou myšlienky.
Myšlienky o tom, ako aj v ľudskom živote nastane v jednej chvíli súmrak dní. A ako sa toho súmraku dní života bojíme. Bojíme sa nastávajúcej tmy a chladu. Bojíme sa starnutia a staroby. A život sa stáva takou láskou, ktorá nás postupne opúšťa.
Nie, život ten skutočný život nás neopúšťa, ani keď sme starší a máme pocit, že už strácame silu.
Môže nám toho ešte veľa dať. Môže nám darovať krásnu noc plnú lásky a šťastia. Oveľa krajšiu, ako tá o akej spievali Yasmin Levy s Yannisom Kotsirasom, keď prosili vo svojej piesni o jednu noc plnej lásky, ktorá skončí klamstvom…
Život nekončí nocou staroby a klamaním seba samých a aj ostaných, ak ho prežijeme tak, že sa dokážeme pozrieť priamo sebe do očí v zrkadle, ale aj smrti, ktorá bude naším posledným priateľom, alebo nepriateľom.
Život nekončí nocou staroby, tak ako nekončí ani láska a tiché šťastie, ktoré prináša. Pretože aj noc, ktorá príde po súmraku dňa, môže byť krásna, tajomná, plná svetla a ligotu hviezd a mesiaca, keď nestratíme zmysel života, keď nestratíme dôvod žiť a lásku.
Život nekončí súmrakom dňa a nocou staroby. Nekončí prvými vráskami a sivými vlasmi. Nekončí chorobou a ubúdaním síl. Nekončí ani stratami, ani tými definitívnymi….
Nie, nebudem plakať spevom ako Lara Fabian „Som chorá, úplne chorá, vlievam svoju krv do tvojho tela a som ako mŕtve vtáča, kým ty spíš“… Aj keď sa občas cítim bezradná a stratená a premýšľam o svojom živote, o tom čo cítim a počítam straty, sklamania, tak ako mnohí z nás…
Súmrak dňa prešiel plynule do tmy, tak ako každý večer, strom predo mnou v nej strácal, hudba hrala a ja som vedela, že už dávno nie som dievčatko a nemám strach z tmy a noci. A nebojím sa ani toho, čo príde po súmraku dňa a po krásnej, dlhej a tajomnej noci…
Stanem sa súčasťou nekonečna…
Neopúšťaj ma…
Jedna noc
Som chorá…
Nekonečno…