čo život dal a vzal

Posledných pár dní, týždňov, sledujem dianie okolo seba, v spoločnosti, v médiách, v politike.
Sledujem a premýšľam. Premýšľam o tom, akí sme my ľudia v skutočnosti.
Ako jednoducho necháme so sebou manipulovať, nechce sa nám premýšľať, konať, nechceme sa poučiť z chýb iných, nechceme prevziať zodpovednosť za vlastné životy. Vyzerá to tak, že ani nechceme žiť vlastné životy. Pre mnohých je jednoduchšie, ak im niekto vládne a riadi ich. Riadi ich životy, myslenie, konanie, správanie sa…
Súčasnú situáciu v spoločnosti som už viackrát označila ako novodobé predstavenie pre masy v podobe „chleba a hier“. My v našej spoločnosti máme zatiaľ aj hry a dokonca, ešte aj aký taký dostatok chleba. Možno aj preto si málo všímame nebezpečenstvo toho, čo sa deje okolo nás a mnohým ľuďom takáto situácia vyhovuje. Práve kvôli tomu, že majú zámienku odmietať zodpovednosť za vlastný život.
Ale je toto skutočný život?
Alebo je to len „hra na život“?
V posledných dňoch sa dejú u nás aj vo svete také množstvo vecí, ktoré mnohí ani nestíhajú sledovať, nedokážu ich pochopiť a rozumieť im. Ľudia podliehajú mediálnej manipulácii, sú vystrašení, znechutení, apatickí, iní sa neštítia prejavovať svoje nízke pudy a strácajú zábrany správať sa egoisticky, agresívne, násilnícky.
Hltáme správy zo sveta, z politiky aj bulváru. Prizeráme sa pustošeniu hodnôt, planéty, ľudských životov a sami podliehame presvedčeniu, že to všetko je pre nás dôležité a práve bez tohto nedokážeme žiť.
Táto „hra na život“, v ktorej si myslíme, že žiť v balaste je normálne, nás oberá o to najpodstatnejšie, o náš skutočný život a jeho hodnotu. Oberá nás o čas, ktorý máme tu na svete.
Plynú sekundy, minúty, hodiny, dni, týždne, mesiace a celé roky nášho života a odrazu mnohí zisťujú, že ten ich čas sa kráti…Niektorí sa možno pozastavia nad vlastným životom, ale mnohí si ani neuvedomia, že v skutočnosti ani nežijú…
A možno práve v čase tohto obrovského chaosu nastal čas, aby sme sa prestali „hrať na život“, ale začali skutočne žiť.
Čo nám bráni v tom, vynechať na pár hodín to, čo nás oberá o čas, o život a jeho podstatu?
Čo nám bráni v tom, aby sme začali vnímať život aj z iných stránok?
Čo nám bráni povedať ľuďom, ktorých milujeme, čo k nim cítime?
Čo nám bráni byť ľudskejšími, empatickými, súcitnejšími, priateľskejšími?
Čo nám bráni skutočne žiť, premýšľať a riadiť sa hodnotami, vďaka ktorým môžu byť naše životy plnohodnotné?
Nie sme to my samotní a naša nezodpovednosť voči sebe samým, ale aj naše vlastné sebectvo a neschopnosť pochopiť, že tie najdôležitejšie veci v živote dostávame darom?
Tušíme o čo vôbec prichádzame?
Máme vôbec záujem žiť, alebo nám vyhovuje „hra na život“ v úplnom podriadení sa falošným autoritám?