čo život dal a vzal

Povedal mi raz dávno jeden priateľ, keď som mala pocit, že som osamelá v mojom vnútornom svete a len málokto rozumie tomu, ako premýšľam, ako vnímam svet okolo seba.
Mal pravdu. Veľmi často sa mi stávajú zvláštne veci, ktoré tie slová potvrdzujú. Tak, ako pred pár dňami, keď mi pri namáhavej práci „pomáhal“ jeden z mojich najlepších priateľov. Síce len po telefóne, ale pri počúvaní zaujímavých postrehov zo života, alebo neuveriteľných spomienok, či šťavnatých vtipoch a vymýšľaní spoločných aforizmov a slovných hračiek, sa aj namáhavá robota zdá oveľa ľahšia a dá sa urobiť rýchlo a bez zbytočných stresov.
Stáva sa mi, že vo chvíli keď som smutná, alebo bez nálady dostanem do pošty fotky práve rozkvitnutých kvietkov, alebo celej záhrady, či práve upečeného chlebíka, ktorý rozvoniava aj na diaľku.
Inokedy len zavčasu ráno, krátka strohá správička: „Ako sa mi máš?“, vyvolá úsmev na tvári a urobí deň krajším.
A najvzácnejšie sú chvíle, keď zazvoní telefón a na druhom konci je niekto, pri kom mám slobody a voľnosti a s kým sa môžem rozprávať aj o tom, o čom s inými ľuďmi nedokážem hovoriť. Niekto, pri kom môžem len tak mlčky sedieť a mlčať a cítiť obrovskú inšpiráciu žiť.
Sú to také nevšedno všedné chvíľky, ktoré zažívame práve vtedy, keď sú pre nás dôležité a potrebujeme ich. Chvíľky, v ktorých pochopíme nielen vlastnú hodnotu a hodnotu svojho života, ale všetkých v našej blízkosti, ktorí sú pre nás dôležití, aj keď nie vždy si to uvedomujeme. Keď pochopíme hodnotu obyčajných drobností, z ktorých sa skladá nielen náš svet, ale aj svet našich blízkych.
Nikto z nás nie je v skutočnosti sám. Vždy je tu niekto, kto na nás myslí, komu na nás záleží. Možno sa stačí len obzrieť okolo seba a podať ruku, alebo prijať ponúkanú ruku. Možno stačí opätovať úsmev niekomu neznámemu, koho sme úplnou náhodou stretli na ulici. Porozprávať sa, alebo spoločne zasmiať. Vypočuť a povzbudiť človeka, ktorý má problémy a sa cíti neistý.
Pocit, že nikdy nie sme sami, by sme mali nielen príjímať, ale aj rozdávať, pretože práve vtedy, keď budeme nezištne dávať niekomu svoj čas, pochopenie, empatiu, súcit, priateľstvo a lásku, nikdy nebudeme sami…