čo život dal a vzal

Nedávno som si všimla, že v blízkom meste vyrastá ďalšie obrovské nákupné centrum. Nie je to tak dávno, čo boli nejaké otvorené. V centre mesta, priamo oproti divadlu rastie tiež jedno, na mieste starého Prioru, ktorý neskôr slúžil ako iný supermarket.
Priznám sa, že nakupujem veľmi nerada. Do veľkých nákupných centier chodím zriedka, mám pocit, že sa tam dusím a pripadajú mi, ako som to už viac krát písala, ako nejaké novodobé chrámy boha Mamona. Výklady plné trblietavých lákadiel, hudba rôznych štýlov vytvárajúca podivnú kakofóniu a ľudia tváriaci sa nezúčastnene, chodiaci od obchodu k obchodu, vytvárajú zvláštnu atmosféru. A ja sa tam necítim dobre. Obdivujem ľudí, ktorí takto dokážu tráviť voľný čas.
Kedysi pred rokmi, bolo práve v strede mesta pod spomínaným supermarketom trhovisko. Už som tam dávno nebola, lebo bývalo často zatvorené. V tomto jarnom období sa tam, okrem ovocia a zeleniny, dali nakúpiť sadeničky rôznych kvetov, skalničiek, doma vypestované muškáty, zeleninové priesady, alebo semienka, cibuľky, fazuľa tých najrôznejších druhov. Mnohé z toho sa prenieslo do záhradných centier, ale chýba im ten duch starých trhovísk, usmiatí trhovníci, tetušky predávajúce malé kytičky kvetov, domácu fazuľku, sadeničky aksamietok, astier, floxov, cínií, či echinacey…
Obchody, samé obchody, kam sa človek pozrie. Idete po meste, obchody. Vychádzate z mesta, obchody a nákupné centrá. Obchody tam, kde mohli stáť bytovky. Obchody na ornej pôde. Obchody namiesto tovární, fabričiek. Namiesto parkov máme shopping parky, či dokonca paláce a okolo nich parkoviská. A odrazu sa čudujeme, že nám krachuje ekonomika, keď obrovské množstvo ľudí žije práve z tohto druhu podnikania.
Tridsať rokov budovania obchodov. Načo podporovať poľnohospodárstvo, priemysel, remeslá, veď všetko privezieme a kúpime si. A prekvapene pozeráme, že sa táto falošná vidina blahobytu, založená na naleštených výkladoch začína rúcať. Skončia aj tieto svätyne falošného kapitalistického pozlátka tak, ako skončili vydrancované fabriky, z ktorý ostali ruiny? Ktovie…
Je divné vidieť, ako kompetentní vyrábajú zástupné problémy, aby zakryli pád hyperkonzumu v našom štáte.
Jedným z nich je aj falošná tzv. ochrana dôchodcov a vyhradené nákupné hodiny pre nich. Občas mi to pripadá, ako keby si z nich vládnuca trieda vyrobila živý štít, ktorým zakrývajú neschopnosť riešiť vážne existenčné problémy občanov aj štátu. Prizeráme sa akejsi podivnej starostlivosti o starých ľudí, ktorých spoločnosť na základe kultúry nakupovania a konzumu, vytláča na jej okraj. A my ostatní zabúdame na to, že práve títo starší ľudia, často okrem drobného nákupu nemajú iný kontakt s okolitým svetom a s inými ľuďmi a najhoršie sú na tom starší ľudia v mestách. Tí, ktorí žijú na dedinách majú možnosť tráviť čas vonku, na záhradách. Ale nielen starší ľudia, ale mladší ľudia a deti, sú oberaní vďaka kultúre nakupovania o miesta, kde ten čas mohli tráviť zmysluplnejšie.
Je zvláštne vidieť malinké detské ihrisko, na kraji megaparkoviska.
Je zvláštne vidieť kráčať staršiu pani s taškou na kolieskach okolo veľkých obchodov, len aby sa dostala k obchodu s potravinami a vidieť, že si nemá ani len kde sadnúť na lavičku.
Kultúre nakupovania a konzumu sme obetovali veľmi veľa. A boh Mamon sa len smeje, ako mu ľudia zapredali duše, životy, politici existenciu štátov a národov. Pretože vie, že on bude mať plné vrecká, kým jeho poddaní budú skapíňať od hladu.
Je ešte čas zmeniť to, alebo už nemáme síl vzoprieť šialenej túžbe vlastniť a kupovať aj to čo nepotrebujeme? Alebo budú musieť ľudia a spoločnosť padnúť až na samé dno, aby pochopili, že všetko sa kúpiť nedá a nie všetko je na predaj? Ktovie…