čo život dal a vzal

Dnes som si prečítala mnoho správ. Zaujímavých, aj tých účelových. Chýbala mi však aspoň jedna malá, strohá správička, ktorá by ľuďom pripomenula jeden z najhorších zločinov proti ľudskosti, spáchaný v posledných rokoch.
Vyzerá to tak, že o podobných veciach, nie je žiaduce písať, ani hovoriť.
Dnes je šieste výročie nezmyselného masakru nevinných ľudí v Dome odborov v Odese.
Možno si mnohí povedia, že je to predsa len pár rokov a nie je potrebné pripomínať si túto tragédiu, ktorá doteraz nebola vyšetrená. Mlčia média, mlčia kompetentní, mlčia ľudia. Aj takáto dvojtvárna je Západná demokratická spoločnosť, ktorá sa tomuto vraždeniu prizerala a doteraz neurobila nič pre to, aby sa tento zvrhlý zločin proti ľudskosti vyšetril.
O masakre v Odese som prečítala mnoho informácii a práve preto si myslím, že je v záujme Západného sveta a politikov, ktorí podporovali prevrat na Ukrajine, aby pravda nevyšla na povrch.
Ale dá sa pravda umlčať? Na chvíľu možno áno, ale toto jej násilne popieranie, svedčí o skutočnom charaktere tých, ktorí zatvárali a zatvárajú oči pred neľudským vraždením. Svedčí o skutočnej vyspelosti Západného sveta, ktorý bol vystavaný na podobnom vraždení, utrpení nevinných obetí, rabovaní a drancovaní . Ak sú všetky takéto zločiny a zverstvá v ekonomickom a mocenskom záujme Západnej demokratickej spoločnosti, tak sú prehliadané, alebo podporované.
My však zabúdame na jedno. Podobná tragédia, ako bol masaker v Odese, sa môže stať v ktorejkoľvek krajine. Aj v tej našej. A môže sa dotknúť kohokoľvek z nás.
Budeme sa len ticho prizerať a mlčať a snažiť sa zabudnúť tak, ako sme zabudli na Odesu?
Alebo dokážeme nahlas povedať „ nie“, vraždeniu, ničeniu a zlu, o ktorom nám dlhé roky tvrdia, že je páchané, len pre naše dobro?
Každá nevinná obeť nezmyselného násilia v mene „vyšších princípov“ mocných sveta, si zaslúži tichú spomienku. Či už to boli obete svetových vojen, vraždenia na Balkáne, súčasných vojen v Arabskom svete, ale aj teroristických zločinov. Preto nesmieme zabúdať ani na ľudí, ktorí zahynuli v Dome odborov v Odese. Nesmieme zabúdať na ne kvôli tomu, že všetky tieto obete spájalo to, že nik z nich nechcel zomrieť. Všetci chceli žiť. Žiť svoj vlastný, možno jednoduchý a ťažký život. A práve preto ani „Masaker v Odese“ nesmie byť zabudnutý.