čo život dal a vzal

Dnes skoro ráno, keď som si na chvíľku sadla ku káve, započúvala som sa do slov moderátora rádia. Pýtal sa, koho v dnešných dňoch považujeme za hrdinov, za hrdinov všedných dní. Hovoril o lekároch a zdravotníkoch, pekároch a upratovačkách, o ľuďoch, ktorých si bežne nevšímame a ani o nich nevieme.
V tej chvíli som si spomenula na fantasy film, ktorý som pozerala v jedno upršané, chladné popoludnie, keď sme o koronavíruse len sporadicky čítali a počúvali v médiách. Bol to film Aquaman, ktorý som napriek slabšiemu deju, ale vďaka krásnym efektom a výprave dopozerala do konca a práve v tejto rozprávke pre dospelých zaznela zaujímavá myšlienka a to, aký je rozdiel medzi kráľom a hrdinom. Kráľom je človek, ktorý bojuje za svoj ľud a hrdinom je človek, ktorý bojuje za všetkých…
Hrdinovia … Žiaľ, akosi sme si zvykli, že sa vyskytujú už len v rozprávkach a v tých moderných, sú „hrdinami“ často ľudia s nie veľmi dobrými charakterovými vlastnosťami. Takže v skutočnosti obdivujeme namiesto hrdinov, zloduchov. A tento model sa prenáša aj do bežného života. Naozajstní hrdinovia sú odsúvaní do úzadia a ľudia prejavujú sympatie amorálnym ľuďom, ktorí sa pre nich stávajú idolmi, modlami…
Prečo?
Pretože dokážu zaujať svojim imidžom, vystupovaním, bohatstvom, silnými, no v skutočnosti prázdnymi rečami. A ľudia radi uveria falošným hrdinom, ktorí im síce vo chvíli, keď potrebujú využiť a zneužiť, lichotia a sľubujú nemožné, ale keď dosiahnu svoje, tak ich bez milosti odkopnú ako špinavú handru.
A hrdinovia? Tí sú často neviditeľní, podceňovaní, opľúvaní, až kým nepríde chvíľa, keď sa ľuďom otvoria oči a zistia, že sa bez týchto nenápadných, anonymných hrdinov, začne rúcať ich svet.
Kto sú hrdinovia dnešných dní? Sú to ľudia, ktorí v skutočnosti bojujú za všetkých. Prispievajú svojou poctivou prácou k tomu, aby aj tento náš štát nepadol na úplne dno. Zdá sa, ako keby ich bolo čoraz menej a ak sa tí ostatní nezbavia strachu a zbabelosti a nepostavia sa za bezmenných hrdinov, tak tento štát namiesto súčasnej frašky, čaká peklo. Nie, ľudia nebudú zomierať na nákazu, proti ktorej teraz všetci až príliš aktívne bojujú, ale štýlom „hurá akcia“ a v skutočnosti nemajú žiadnu stratégiu, ako zabrániť hladu, chudobe, násiliu a vraždeniu.
Premýšľam, čo sa stalo, prečo my Slovania nemáme žiadnych hrdinov, ktorí by nám mohli byť vzorom. Možno niekto namietne, že my Slováci máme Jánošíka. Nuž áno, stal sa legendou chudobných. Ale chýbajú nám Bohovia a hrdinovia starých dôb, zabúdame na vlastnú mytológiu, na naše korene. Obdivujeme cudzích hrdinov tak veľmi, až zabúdame kým sme. Naši predkovia prežili vďaka starej viere, ktorá sa dochovala v tradíciách a rozprávkach, ktoré naše deti už nepoznajú a my na ne zabúdame.
Preto aj naši „hrdinovia všedných dní“, žijú v tieni ľahostajnosti tých, ktorí si myslia, že všetky problémy za nich vyrieši niekto iný…
„Hrdinom všedných dní“, sa môže stať každý, kto sa postaví zlu, ľahostajnosti, neľudskosti a prestane myslieť len na svoje potreby a chtíče a začne myslieť aj na ľudí okolo seba. A k tomu stačí len veľmi málo… Urobiť prvý krok… Inak nebudeme vedieť a nedokážeme chrániť svojich najbližších, národ, spoločnosť, štát…