čo život dal a vzal

Kráčam mestom a zrazu sa pred mnou objaví „Sviňa“. Ponáhľam sa na autobus a zasa „Sviňa“.
Drzo na mňa pozerá z plagátu.
Aby hneď na úvod nedošlo k nedorozumeniu, nemám na mysli predvolebnú kampaň, pretože to by sme už mohli hovoriť o čistej Orwellovčine. A to radšej nechám na čitateľov samotných, čo si vyberú.
Píšem o filmovom trháku z dielne našich slovenských umeleckých mágov s názvom „Sviňa“, ktorého obsah ma nezaujíma, pretože s podobnými príbehmi sa v posledných tridsiatich rokoch „roztrhlo vrece“. Čo však autorom filmu nemôžem uprieť, je pravdivá vizáž symbolu tejto doby.
A preto už len môžem nostalgicky spomínať na časy, keď Slovensko zdobili plagáty, obrázky a fotografie šťastných detí ako symbolu budúcnosti. Mladých ľudí, ako symbolu rodiny – základu štátu a dokonca aj pracujúcich ľudí, robotníkov, roľníkov, inteligencie s víťaznými gestami.
A to už nehovorím o tom „najextrémistickejšom symbole“ tej doby, kosáku a kladive, často znázornenom v červenej hviezde.
Extrémistického komunistického symbolu, ktorý znázorňoval spojenie robotníkov a roľníkov sme sa v tejto dobe slobody a demokracie úspešne zbavili a nahradili ho symbolom, ktorý vystihuje súčasnú dobu. Teraz na nás z plagátov pozerá iný symbol. V obleku a v kravate. Symbol budovania demokracie a slobody a najmä kapitalizmu.
Nepáčili sa nám tie naivné a budovateľské plagáty, ktoré boli synonymami mieru, práce, sociálnych istôt a budúcnosti. Tak sme ich vymenili za iné pokrokové plagáty a billboardy. Také echt slobodné a demokratické.
Máme pokrok, reformy, staviame cudzie automobilky, platíme cudzím za to, že tu vôbec smieme žiť a byť… A znova máme pánov a chudákov…
Hm, ozaj, spomínate si ako skončila Orwellova „Zvieracia farma?“…